Dám ti moje slovo.
Moje slovo sa podobá na srdce.
Má podobu srdca a vyžaruje z neho Krása.
Pri všetkých jeho cestách,
je Slnkom a snom o Prekrásne,
teplom rozohriateho kozuba,
horúci chlieb a letný voňavý med.
Moje slovo je prísľubom Nehy a Krásy.
Moja polovina
Milujem jednu časť zo Mňa
býva v horách
a píše básne.
Raz za čas,
Moja Polovina
zíde z hôr dolu
a zaspieva ľuďom
prekrásne piesne.
Moja pieseň
Táto moja pieseň,
sa ovinie vôkol teba,
svojou hudbou,
moje dieťa,
ako milujúce ramená lásky.
Táto moja pieseň,
sa dotkne tvojho čela,
ako bozk požehnania…
Keď si osamelá,
bude sedieť pri tvojom boku
a šepkať ti do uší;
A keď budeš v zástupoch ľudí,
ohradí ťa tichou neúčasťou.
Moja pieseň bude ako pár krídel
ku tvojim snom
a prenesie tvoje srdce,
na okraj nepoznaného.
Bude ako dôverná hviezda pred tebou,
keď sa temná noc
rozloží na tvojej ceste.
Moja pieseň bude spočívať
v zreničkách tvojich očí
a prenesie tvoj zrak,
do srdca všetkých vecí.
A keď môj hlas stíchne v zániku,
moja pieseň prehovorí
v tvojom žijúcom srdci.
“My song” – Rabindranath Tagore
Ako sa točia svety
Už dávno sa mi točí hlava
z obyčajnej ľudskej práce.
Dnes ráno prišla pani, čo upratuje,
prehýbala sa pod svojou čistou prácou,
túžiac vykonať všetko najlepšie,
pociťoval som Jej službu.
A otvoril sa kvet
a na moment sa roztočili svety ….
Posledné slová o Kráse
Prehovoril meteorit padajúci na Zem:
Dnes sa ponorím do Krásy,
môj prekrásny Svet,
aby som nenechal More opustené.
Aby nezostali kvety osamote
a stratení ľudia na uliciach.
Už nie sú sami.
Dnes vzplanie Oheň lásky.
Lebo sa ponorím do ……
Zo všetkého najradšej
Zo všetkého najradšej
mám Teba moja Milá,
výlety do Zeme-Nezeme,
teplé mlieko z hlineného pohára,
ľúbeznosť kvetov v okne,
voňavé šaty,
tajomstvá a záhyby tvojej krajiny.
Zem bude mlčať,
More vyplaví všetky túžby
a zostane len Jedna.
Milovaná a Ja.
Odkiaľ som
Som z jednoduchého ale krásneho sveta.
Odkrajujem z chleba,
až zostáva mäkká striedka.
Tvrdosť zvykne ťažiť srdce,
tak túžim po jadre vecí ….
A vôňa striedky sa šíri domovom.
Ľúbim nachádzanie stola, na ktorý sa rozložím,
a ponúknem svoj najlepší kúsok.
Chlieb je od vekov určený pre blízkych,
ako ten, kto daruje,
a zabudol, komu odovzdal pred chvíľou.
Ak mám túžiť
Ak mám túžiť,
tak potom po splynutí
s Nehou.
Nepremýšľať ,
ale uvedomiť si Ju.
Kde sú všetky túžby sveta,
oproti šťastiu vnútorného naplnenia.
Škovránok mlčí pred svojimi mláďatami,
lebo len ten sa dozvie,
kto túži vyletieť.
Medzi letcami,
jedno vtáča je nádherné,
naplnenie za súcit,
pre krásu sveta
nevinne vymenilo,
a s týmto Darom,
milujúc celým srdcom všetko,
čo má krídla i nohy
láskou,
našlo na Zemi i Úplnosť.
Básnik
On je pojivom medzi týmto a nadchádzajúcim svetom.
Je čistý prameň, z ktorého môžu piť všetky smädné duše.
On je strom, napájaný Riekou Krásy, prinášajúci ovocie,
po ktorom túži hladné srdce;
Je slávikom, utešujúcim skľúčeného ducha svojimi krásnymi nápevmi;
Je bielym oblakom, zjavujúcim sa ponad horizont, vystupuje a rastie, až zaplní tvár oblohy.
Potom padá na kvety na Poli Života a otvára ich lupienky, aby mohli pojať svetlo. Je anjelom, zoslaným bohyňou, aby hlásal Božské evanjelium; Je trblietavá lampa, nepodmanená tmou a neuhasiteľná vetrom
Ištar Lásky ju naplnila olejom a rozsvietil ju Apolón Hudby. Je osamelá postava, odetá v Prostotu a Láskavosť;
Sedí v lone Prírody, aby načerpal Inšpiráciu, zostáva bdelý v tichu noci a čaká na zostúpenie ducha. Je rozsievač, ktorý seje semienka svojho srdca na pláňach Lásky a ľudskosť potom zbiera žatvu pre svoj pokrm.
Toto je básnik – ktorého ľudia ignorujú v tomto živote a ktorý je rozpoznaný, iba ak sa rozlúči s pozemským svetom a vráti sa do svojho domova na nebi.
Toto je básnik – ktorý nežiada od ľudstva nič, len úsmev.
Toto je básnik – ktorého duch stúpa a naplňuje oblohu krásnymi rozprávaniami;
A predsa si ľudia stále odopierajú jeho jas. Až dokedy ľudia zostanú spiaci?
Dokedy až budú pokračovať vo velebení tých, ktorí dosahujú veľkosť okamihmi výhody? Ako dlho budú ignorovať tých, ktorí im umožňujú vidieť krásu ich ducha, symbolu mieru a lásky?
Až dokedy budú ľudské bytosti uctievať mŕtvych a zabúdať na živých, ktorí strávia život obklopení biedou a ktorí stravujú seba ako horiace sviece, aby osvietili cestu pre nevedomých a viedli ich na chodník svetla?
Básnik, ty si život tohto života a ty si zvíťazil nad vekmi napriek ich drsnosti.
Básnik, ty budeš jedného dňa vládnuť srdciam a preto tvojmu kráľovstvu nebude konca.
Básnik, prezri si svoju korunu z tŕnia; nájdeš v nej ukrytý pučiaci veniec z vavrínu.
Chalil Gibran – A Poet ( zo zbierky “A Tear and a Smile”)
Minulosť, Prítomnosť a Budúcnosť I.
Ríša vzala krutú skazu,
biele rúcha rozstrapkal čas,
na poliach hrala sa minulosti sláva
i tak však voňala tráva …
A vôňa predkov miešala sa s vetrom, prísľubom,
čo niesol sa so spiacou pannou – mladosťou,
keď vznášala sa krajinami,
spiaca i slobodná,
púťou storočí závojom ukrývajúc ozdobenú skrinku,
svoje posvätné ovocie národu,
keď dozrievalo obilie …
Klasy prenádherné,
držiace hrdo zlatú hlavu,
i pokorne sa ukláňajúc,
Kráľovnej Matke,
Vesne žiarivej v ľaliovom rúchu,
vstupujú do tiel,
aká krása … duša zhmotňuje telo,
na príklad Kráľovnej,
nádherní ľudia duchom dotýkajú sa Zeme.
Roztrúsení po krajine,
nik o nich nevie, Zem ich tuší,
vedia o sebe,
hlbokým nádychom nozdrami,
ich čírosť prijatia srdcom rozširujú
prirodzeným žiarením,
bleskom svetla a pierkom jemnej nehy,
žijúc okamžikom hlbokej ľudskej chvíle.
Krása sa vtelila,
ukončuje sa cyklus,
kvety Kráľovnej usadené sú v záhonoch,
v záhrade, čo Krajinou sa nazýva,
fyzickým čriepkom džbánu dávnej Zeme,
opakovať sa však nepatrí,
nová čaša hnetie sa piesňou Rána,
tri vlasy deda Vševeda,
Slncový Kôň,
Tri prúty spojili sa,
Tri Sudičky,
Tri Sily,
Jednotný človek, duša ľúbezného národa.
Nikdy nezažila Zem,
takýchto hrdinov, cválajúce šíky,
Sväté Pluky,
cnostní rytieri a múdre kňažné,
kto by povedal,
že srdce sa natoľko rozvinie,
že Bohovia poklonia sa svetu.
Slávna chvíľa mieša sa v srdci,
to neobyčajné prúdy lejú na Zem cnosť
a Kráľovná rozšírila svoj háv,
Múdrosťou chráni svoje deti.
A sestra Duchovnosť sa z chrámov
neohliadnuc sa dozadu,
presťahovala zo skrytých záhad
do kvetníc ľudských záhrad.
Krása
Medzi nadpozemskými krásami,
medzi kvetmi a stromami,
nedotýkajúc sa,
akoby nesúhlasiac s tak ľúbezným stvorením,
blízko pri oblakoch,
vykračuje si duša človeka.
Neodvažuje sa toho všetkého dotknúť,
nesúc v sebe plamienok nehy,
ako môže jasať,
bez svojho spolu-druha tela,
keby len ty Krása,
zniesla si sa do údolia medzi ľudí.
S dušou je všetko v poriadku,
vidí do diaľky,
v najzákladnejšom pravidle,
k čomu je rieka,
keď nemá svojich radostných plavcov.
Pokora
Dnes som objavil krásu človeka.
Študoval som ruku dieťaťa,
otváral som dvere na miestnom obchodíku,
prvá vkročila malá dcérka,
bol to triumfálny vchod,
tisícky vojačikov v malej hlávke,
hľadali kúsok sladkého drievka,
pre vytrvalý pochod
k ďalšiemu zaujímavému bodu:
ku Kráľovstvu jagavých sponiek.
Dúha
Nad poliami, v diaľke,
položila ruka jesennej oblohy,
žiarivú dúhu.
Okná plné hlávok sa usmiali,
ich rýchly dych hmlil sklá
a rúčky znovu a znovu usilovne odhaľovali cestu,
v detskej živej túžbe,
uvidieť svoj krásny chodníček,
dúhu v diaľke na horizonte.
Telo Starčeka
Nad všetkými tôňami a vrchmi,
nad všetkým hybom sveta a jeho krásami,
nakláňa sa telo Starčeka.
A dole,
v chalúpke, večer, keď okno svieti,
mútia maslo starej vône,
v kľude a mieru plnej chvíli,
šepkajú o vráskavom dobrosrdečnom čase,
ľudia pletú košík,
pre zajtrajšie nové ráno.
Dnes ráno
Dnes ráno som sa prebudil,
a uvedomil som si, že patrím k Tebe.
Preto som uchopil struny gitary,
a stvoril som Hudbu.
Dnes ráno som opäť zaspal,
a zabudol som, že patrím k Tebe.
ná.zna.ky 