… v náznakoch o kráse
Ten Veľký prichádza,
posielajúc chvenia cez prach zeme.
Na nebesiach zvučia trubači,
vo svete ľudí bubny víťazstva počuť znieť,
nastala hodina Veľkého Narodenia,
brány Nočnej pevnosti
rútia sa v prach –
na korune zobúdzajúceho rána,
hlási uistenie nového života:
„Nebojte sa.“
Obrovské nebesá slávnostne znejú víťazstva aleluja,
pre príchod Veľkého Človeka.
Budujem svoje vedomie, všetko sám,
každou chvíľou hodnotnejším pre úlohy pred mnou,
kto vie, kedy budem môcť prehlásiť celým svojim srdcom:
„Dosiahol som svoju Realizáciu,
poďte všetci, nasledujte ma,
majster vás volá, všetkých,
nech môj život vzbudí nový život vo vás všetkých,
a takto moja krajina sa prebudí …
Mladosť, nadšenie, objavovanie, tvorivosť, sebaurčenie, nové myšlienky, vnímanie ideálu, statočnosť, obetavosť, súcit, pochopenie, súlad, vnímavosť, úsmev, krása okamžiku, vznešenosť, spolupráca, bratstvo, odvaha, cit pre pravdu, oddanosť, hrdinstvo, evolúcia …
Šípy sa teraz vystreľujú nositeľmi krásneho života. Zem sa spája s ďalekými svetmi cez luk ľudského srdca …
Noc poklesla nad severným Libanonom a sneh, pokrýval dediny obklopené Údolím Kadiš a dával poliam a pláňam vzhľad veľkého listu pergamenu, na ktorom rozvášnená Príroda zaznamenávala svoje mnohé skutky. Ľudia prichádzali z ulíc do domovov, zatiaľ čo ticho pohltilo tmu.
V osamotenom dome blízko dediny žila žena, ktorá sedela pri ohnisku, priadla vlnu a pri jej boku bolo jej jediné dieťa, pozerajúce uprene raz na oheň a potom na svoju matku.
Desivý rev hrom zatriasol domom a malý chlapec sa zachvel strachom. Prehodil ramená okolo svojej matky, hľadajúc ochranu pred Prírodou v jej náklonnosti. Ona ho privinula k prsiam a pobozkala, potom ho položila do lona a povedala:
„Neboj sa syn môj, pretože Príroda len zrovnáva svoju veľkú moc s ľudskou krehkosťou. Za padajúcim snehom, ťažkými oblakmi a vanúcim vetrom je Najvyššie Bytie a Ono pozná potreby Zeme, pretože Ono ju utvorilo; a Ono pozerá na slabých s milosrdnými očami.“
„Buď smelý môj chlapec. Príroda sa usmieva na Jar, smeje v Lete, zíva na Jeseň, ale teraz plače; a svojimi slzami zavlažuje život ukrytý pod zemou.“
„Spi moje drahé dieťa, tvoj otec nás pozoruje z Večnosti. Sneh a hrom nás v tejto chvíli prinášajú k nemu bližšie.“
„Spi môj milovaný, pretože biela prikrývka, ktorá nám spôsobuje chlad, udržuje semienka v teple a keď príde Nisan, tieto akoby bojachtivé veci zrodia krásne kvety.“
„Takto moje dieťa, človek môže pozbierať lásku až po smutnom a odhaľujúcom oddelení, horkej trpezlivosti a zúfalej ťažkosti. Spi môj malý chlapec, sladké sny nájdu tvoju dušu, ktorá sa nebojí desivej tmy a štípajúceho mrazu.“
Malý chlapec pozrel na svoju matku očami naplnenými spánkom a povedal: „ Mama, moje oči sú ťažké, ale nemôžem zaspať bez svojej modlitby.“
Žena pozrela na jeho anjelskú tvár, jej zrak sa rozmazal za zahmlenými očami a odpovedala: „ Opakuj so mnou, môj chlapec – Bože, zmiluj sa nad úbohými a ochráň ich od zimy, zohrej ich chabo oblečené telá Tvojimi milosrdnými rukami, vzhliadni na siroty, ktoré spia v biednych domoch, trpiace hladom a chladom. Vypočuj, ó Pane, volanie vdov, ktoré sú bezmocné a chvejú sa strachom o svojich maličkých. Otvor, ó Pane, srdcia všetkých ľudí, aby mohli vidieť biedu úbohých. Maj zmilovanie nad trpiacimi, ktorí klopú na dvere a veď pútnikov ku teplým miestam. Postaraj sa, ó Pane, o malé vtáčiky, ochráň stromy a polia pred hnevom búrky, pretože ty vládneš milosrdne a plný lásky.“
Keď Spánok pojal chlapcovho ducha, matka ho položila na lôžko a pobozkala jeho oči trasúcimi sa perami. Potom sa vrátila ku ohnisku, sadla si a tkala vlnu pre jeho odev.
Búrka utíchla, potom, čo prehýbala konáre stromov a skláňala sa ťažko ponad obilie v poliach. Hviezdy sa javili ako rozbité zbytky bleskov; avšak teraz nad všetkým zavládlo ticho, akoby boj Prírody nebol nikdy zápolený.
V tej hodine vstúpila do svojej izbietky mladá žena a kľakla si pri svojom lôžku horko vzlykajúc. Jej srdce plápolalo mukami, no nakoniec, dokázala pootvoriť pery a prehovoriť: „Ó Pane, priveď ho bezpečne ku mne domov. Už som vyčerpala svoje slzy a už nemôžem ponúknuť žiadnu naviac, ó Pane, plný lásky a milosti. Moja trpezlivosť sa už minula a nešťastie hľadá moje srdce do svojho vlastníctva. Zachráň ho, ó Pane, z oceľových pazúrov Vojny; osloboď ho od nemilosrdnej Smrti, pretože on je slabý, ovládaný silným. Ó Pane, zachráň môjho milovaného, ktorý je Tvojim vlastným synom, od nepriateľa, ktorý je Tvojim nepriateľom. Ochráň ho od násilnej cesty ku dverám Smrti; nech ma môže uvidieť, alebo príď a vezmi ma k nemu.“
Vtedy ticho vstúpil mladý muž. Jeho hlava bola obviazaná látkou, nasiaknutou unikajúcim životom.
Priblížil sa k nej s pozdravom sĺz a úsmevu, potom vzal jej ruku a položil na ňu svoje horiace pery. A s hlasom, ktorý svedčil o minulom žiali, o radosti stretnutia a o neistote jej konania prehovoril: „Neboj sa ma, pretože som myšlienkou tvojej radosti. Raduj sa, pretože Mier ma priniesol späť bezpečne k tebe a ľudskosť navrátila to, čo sa nenásytnosť pokúšala od nás vziať. Nesmúť, ale smej sa, moja milovaná. Nebuď zmätená, pretože Láska má moc, ktorá rozptýli Smrť; kúzlo, ktoré premôže nepriateľa. Som tvoj. Nepovažuj ma za prízrak, vystupujúci z Domu Smrti, aby navštívil tvoj Dom Krásy.“
„Neľakaj sa, pretože ja som teraz Pravdou, ušetrenou od mečov a ohňa, aby ľuďom odhalila víťazstvo Lásky nad Vojnou. Som Slovo vyslovujúce predhovor ku hre šťastia a mieru.“
Potom mladý muž zostal bez slov a jeho slzy hovorili jazykom srdca; a anjeli Radosti sa vznášali nad tým obydlím a dve srdcia znovu nastolili jedinosť, ktorá bola od nich odňatá.
Na úsvite dvojica stála uprostred poľa pozorujúc krásu Prírody zranenej búrkou. Po hlbokom a upokojujúcom tichu, vojak pozrel na východ a povedal svojej milovanej:
„Pozri na tmu, dávajúcu zrod Slnku.“
|
V |
yletel vtáčik z klietky a zaspieval radostným hlasom:
„Aj milovaná klietka zostáva vždy klietkou. A moja duša je ako orol, čo sa túži povzniesť k oblohe. Avšak orol sa rád vráti ku klietke a prehovorí k nej: Milovaná klietka, staň sa vtáčikom a poleť so mnou.“
|
V |
tedy človek zastal a pozrel na oblohu. A uvidel kŕdeľ divých husí, ktoré ako vyrovnaný šík leteli k horizontu. Po čase sa prvá hus odklonila sa od hrotu Šípu a zaradila sa za poslednou, už nenamáhajúc toľko krídla, letela v kŕdli domov. A každá z nich, čo prišla na hrot prenechala svoje miesto ďalšej. Takto bola sila Šípu zachovaná. Potom človek uprel zrak ešte vyššie, na nebo, povzdychol si a povedal: „Kiež by ľudia boli ako vtáci na oblohe.“
