Noc poklesla nad severným Libanonom a sneh, pokrýval dediny obklopené Údolím Kadiš a dával poliam a pláňam vzhľad veľkého listu pergamenu, na ktorom rozvášnená Príroda zaznamenávala svoje mnohé skutky. Ľudia prichádzali z ulíc do domovov, zatiaľ čo ticho pohltilo tmu.
V osamotenom dome blízko dediny žila žena, ktorá sedela pri ohnisku, priadla vlnu a pri jej boku bolo jej jediné dieťa, pozerajúce uprene raz na oheň a potom na svoju matku.
Desivý rev hrom zatriasol domom a malý chlapec sa zachvel strachom. Prehodil ramená okolo svojej matky, hľadajúc ochranu pred Prírodou v jej náklonnosti. Ona ho privinula k prsiam a pobozkala, potom ho položila do lona a povedala:
„Neboj sa syn môj, pretože Príroda len zrovnáva svoju veľkú moc s ľudskou krehkosťou. Za padajúcim snehom, ťažkými oblakmi a vanúcim vetrom je Najvyššie Bytie a Ono pozná potreby Zeme, pretože Ono ju utvorilo; a Ono pozerá na slabých s milosrdnými očami.“
„Buď smelý môj chlapec. Príroda sa usmieva na Jar, smeje v Lete, zíva na Jeseň, ale teraz plače; a svojimi slzami zavlažuje život ukrytý pod zemou.“
„Spi moje drahé dieťa, tvoj otec nás pozoruje z Večnosti. Sneh a hrom nás v tejto chvíli prinášajú k nemu bližšie.“
„Spi môj milovaný, pretože biela prikrývka, ktorá nám spôsobuje chlad, udržuje semienka v teple a keď príde Nisan, tieto akoby bojachtivé veci zrodia krásne kvety.“
„Takto moje dieťa, človek môže pozbierať lásku až po smutnom a odhaľujúcom oddelení, horkej trpezlivosti a zúfalej ťažkosti. Spi môj malý chlapec, sladké sny nájdu tvoju dušu, ktorá sa nebojí desivej tmy a štípajúceho mrazu.“
Malý chlapec pozrel na svoju matku očami naplnenými spánkom a povedal: „ Mama, moje oči sú ťažké, ale nemôžem zaspať bez svojej modlitby.“
Žena pozrela na jeho anjelskú tvár, jej zrak sa rozmazal za zahmlenými očami a odpovedala: „ Opakuj so mnou, môj chlapec – Bože, zmiluj sa nad úbohými a ochráň ich od zimy, zohrej ich chabo oblečené telá Tvojimi milosrdnými rukami, vzhliadni na siroty, ktoré spia v biednych domoch, trpiace hladom a chladom. Vypočuj, ó Pane, volanie vdov, ktoré sú bezmocné a chvejú sa strachom o svojich maličkých. Otvor, ó Pane, srdcia všetkých ľudí, aby mohli vidieť biedu úbohých. Maj zmilovanie nad trpiacimi, ktorí klopú na dvere a veď pútnikov ku teplým miestam. Postaraj sa, ó Pane, o malé vtáčiky, ochráň stromy a polia pred hnevom búrky, pretože ty vládneš milosrdne a plný lásky.“
Keď Spánok pojal chlapcovho ducha, matka ho položila na lôžko a pobozkala jeho oči trasúcimi sa perami. Potom sa vrátila ku ohnisku, sadla si a tkala vlnu pre jeho odev.