Dám ti moje slovo.
Moje slovo sa podobá na srdce.
Má podobu srdca a vyžaruje z neho Krása.
Pri všetkých jeho cestách,
je Slnkom a snom o Prekrásne,
teplom rozohriateho kozuba,
horúci chlieb a letný voňavý med.
Moje slovo je prísľubom Nehy a Krásy.
Category: básne
Moja polovina
Milujem jednu časť zo Mňa
býva v horách
a píše básne.
Raz za čas,
Moja Polovina
zíde z hôr dolu
a zaspieva ľuďom
prekrásne piesne.
Ako sa točia svety
Už dávno sa mi točí hlava
z obyčajnej ľudskej práce.
Dnes ráno prišla pani, čo upratuje,
prehýbala sa pod svojou čistou prácou,
túžiac vykonať všetko najlepšie,
pociťoval som Jej službu.
A otvoril sa kvet
a na moment sa roztočili svety ….
Zo všetkého najradšej
Zo všetkého najradšej
mám Teba moja Milá,
výlety do Zeme-Nezeme,
teplé mlieko z hlineného pohára,
ľúbeznosť kvetov v okne,
voňavé šaty,
tajomstvá a záhyby tvojej krajiny.
Zem bude mlčať,
More vyplaví všetky túžby
a zostane len Jedna.
Milovaná a Ja.
Odkiaľ som
Som z jednoduchého ale krásneho sveta.
Odkrajujem z chleba,
až zostáva mäkká striedka.
Tvrdosť zvykne ťažiť srdce,
tak túžim po jadre vecí ….
A vôňa striedky sa šíri domovom.
Ľúbim nachádzanie stola, na ktorý sa rozložím,
a ponúknem svoj najlepší kúsok.
Chlieb je od vekov určený pre blízkych,
ako ten, kto daruje,
a zabudol, komu odovzdal pred chvíľou.
Ak mám túžiť
Ak mám túžiť,
tak potom po splynutí
s Nehou.
Nepremýšľať ,
ale uvedomiť si Ju.
Kde sú všetky túžby sveta,
oproti šťastiu vnútorného naplnenia.
Škovránok mlčí pred svojimi mláďatami,
lebo len ten sa dozvie,
kto túži vyletieť.
Medzi letcami,
jedno vtáča je nádherné,
naplnenie za súcit,
pre krásu sveta
nevinne vymenilo,
a s týmto Darom,
milujúc celým srdcom všetko,
čo má krídla i nohy
láskou,
našlo na Zemi i Úplnosť.
Minulosť, Prítomnosť a Budúcnosť I.
Ríša vzala krutú skazu,
biele rúcha rozstrapkal čas,
na poliach hrala sa minulosti sláva
i tak však voňala tráva …
A vôňa predkov miešala sa s vetrom, prísľubom,
čo niesol sa so spiacou pannou – mladosťou,
keď vznášala sa krajinami,
spiaca i slobodná,
púťou storočí závojom ukrývajúc ozdobenú skrinku,
svoje posvätné ovocie národu,
keď dozrievalo obilie …
Klasy prenádherné,
držiace hrdo zlatú hlavu,
i pokorne sa ukláňajúc,
Kráľovnej Matke,
Vesne žiarivej v ľaliovom rúchu,
vstupujú do tiel,
aká krása … duša zhmotňuje telo,
na príklad Kráľovnej,
nádherní ľudia duchom dotýkajú sa Zeme.
Roztrúsení po krajine,
nik o nich nevie, Zem ich tuší,
vedia o sebe,
hlbokým nádychom nozdrami,
ich čírosť prijatia srdcom rozširujú
prirodzeným žiarením,
bleskom svetla a pierkom jemnej nehy,
žijúc okamžikom hlbokej ľudskej chvíle.
Krása sa vtelila,
ukončuje sa cyklus,
kvety Kráľovnej usadené sú v záhonoch,
v záhrade, čo Krajinou sa nazýva,
fyzickým čriepkom džbánu dávnej Zeme,
opakovať sa však nepatrí,
nová čaša hnetie sa piesňou Rána,
tri vlasy deda Vševeda,
Slncový Kôň,
Tri prúty spojili sa,
Tri Sudičky,
Tri Sily,
Jednotný človek, duša ľúbezného národa.
Nikdy nezažila Zem,
takýchto hrdinov, cválajúce šíky,
Sväté Pluky,
cnostní rytieri a múdre kňažné,
kto by povedal,
že srdce sa natoľko rozvinie,
že Bohovia poklonia sa svetu.
Slávna chvíľa mieša sa v srdci,
to neobyčajné prúdy lejú na Zem cnosť
a Kráľovná rozšírila svoj háv,
Múdrosťou chráni svoje deti.
A sestra Duchovnosť sa z chrámov
neohliadnuc sa dozadu,
presťahovala zo skrytých záhad
do kvetníc ľudských záhrad.
Krása
Medzi nadpozemskými krásami,
medzi kvetmi a stromami,
nedotýkajúc sa,
akoby nesúhlasiac s tak ľúbezným stvorením,
blízko pri oblakoch,
vykračuje si duša človeka.
Neodvažuje sa toho všetkého dotknúť,
nesúc v sebe plamienok nehy,
ako môže jasať,
bez svojho spolu-druha tela,
keby len ty Krása,
zniesla si sa do údolia medzi ľudí.
S dušou je všetko v poriadku,
vidí do diaľky,
v najzákladnejšom pravidle,
k čomu je rieka,
keď nemá svojich radostných plavcov.
Pokora
Dnes som objavil krásu človeka.
Študoval som ruku dieťaťa,
otváral som dvere na miestnom obchodíku,
prvá vkročila malá dcérka,
bol to triumfálny vchod,
tisícky vojačikov v malej hlávke,
hľadali kúsok sladkého drievka,
pre vytrvalý pochod
k ďalšiemu zaujímavému bodu:
ku Kráľovstvu jagavých sponiek.
Dúha
Nad poliami, v diaľke,
položila ruka jesennej oblohy,
žiarivú dúhu.
Okná plné hlávok sa usmiali,
ich rýchly dych hmlil sklá
a rúčky znovu a znovu usilovne odhaľovali cestu,
v detskej živej túžbe,
uvidieť svoj krásny chodníček,
dúhu v diaľke na horizonte.
Telo Starčeka
Nad všetkými tôňami a vrchmi,
nad všetkým hybom sveta a jeho krásami,
nakláňa sa telo Starčeka.
A dole,
v chalúpke, večer, keď okno svieti,
mútia maslo starej vône,
v kľude a mieru plnej chvíli,
šepkajú o vráskavom dobrosrdečnom čase,
ľudia pletú košík,
pre zajtrajšie nové ráno.
Dnes ráno
Dnes ráno som sa prebudil,
a uvedomil som si, že patrím k Tebe.
Preto som uchopil struny gitary,
a stvoril som Hudbu.
Dnes ráno som opäť zaspal,
a zabudol som, že patrím k Tebe.
Dieťa Zeme
Žena a Muž,
blížia sa k sebe,
ranka a moc,
ako veľmi blízko sú k náhode,
avšak jasne cítiac,
svoje miesto,
v mystériu Lásky,
dohodli sa podeliť s Jedným,
okrúhlym,
bielym,
čistým stolom.
Chlieb je rozdelený,
dva krajce
spojené v jedno,
nad švitorením pevcov,
živí sa ním
ich čarovné dieťa,
myšlienka
o láskavej, hravej Zemi.
Môj milý priateľ
Môj milý, múdry priateľ,
čo sedíš so mnou,
v mojom odpočívaní,
kráčaš vedľa mňa, popri potoku
mojej túžby,
ísť z dnešku, do zajtrajška,
a skúsenosti mi schvaľuješ, ako dobrý priateľ:
„Len choď, neboj sa“,
tri krát vravím,
áno, pôjdem,
hoci bolesť preniká telom,
učím sa zodvihnúť zo zeme,
sám, v omyle nájsť poučenie,
kamienok,
pre stavbu nežného obydlia.
Môj milý múdry priateľ,
tak ako zapadá slnko,
navrátim sa i ja,
ku predzvesti ešte väčšieho ticha,
cez tmu očakávajúc,
byť si istý svitaním,
byť nadšený tvojim svetlom,
chápať jemný rytmus,
ako poriadok vecí,
počuť spev ranných vtákov,
ako ja, jemné stvorenie,
ohlasujúce príchod,
neobyčajne krásneho rána.
Môj milý priateľ,
som šťastný,
keď mlčiac, napĺňam čašu tvojho ticha,
slovami, ktoré si ty sám nevyslovil,
počas myriád vekov,
navzájom sa napĺňajúc,
obmenami toho istého slova:
blízkosť,
neha,
spolu,
práve tu,
nachádzame krásu dvoch vesmírov,
nesmierneho a malého,
more a prameň,
sú spoločné vodou,
zhovárajú sa,
o láskavom Domove.
Prebuď sa prosím
Prosím, prebuď sa moja zem,
moja prekrásna zem,
krajina,
čo máš odsnívané v kráse svojich detí,
ľudí,
rytmus každodenne vydávajúc,
hudbou podľa bzukotu včiel,
ráno letiacich pre tvoj nektár,
liečivý pre ranky, v rozpuku,
novej blízkosti a svetla,
nehy a ľudskosti,
oddávna,
sme v spojení s Tebou,
vo vnútri nesieme Tvoje,
ráno, prebuď sa prosím,
a s Tebou my otvoríme oči,
zjednotiac zmysel,
bytia s tlkotom tvojho,
vnútra,
srdce, horúce a nežné,
gejzíry, pramienky, rieky,
živly,
stretnú sa,
v nás, a v pozemskom,
priezračnom, tichom človeku.
Prosím prebuď sa moja zem.
ná.zna.ky 