Feeds:
Články
Komentáre

Básnik

On je pojivom medzi týmto a nadchádzajúcim svetom.
Je čistý prameň, z ktorého môžu piť všetky smädné duše.
On je strom, napájaný Riekou Krásy, prinášajúci ovocie,
po ktorom túži hladné srdce;
Je slávikom, utešujúcim skľúčeného ducha svojimi krásnymi nápevmi;
Je bielym oblakom, zjavujúcim sa ponad horizont, vystupuje a rastie, až zaplní tvár oblohy.
Potom padá na kvety na Poli Života a otvára ich lupienky, aby mohli pojať svetlo. Je anjelom, zoslaným bohyňou, aby hlásal Božské evanjelium; Je trblietavá lampa, nepodmanená tmou a neuhasiteľná vetrom
Ištar Lásky ju naplnila olejom a rozsvietil ju Apolón Hudby. Je osamelá postava, odetá v Prostotu a Láskavosť;
Sedí v lone Prírody, aby načerpal Inšpiráciu, zostáva bdelý v tichu noci a čaká na zostúpenie ducha. Je rozsievač, ktorý seje semienka svojho srdca na pláňach Lásky a ľudskosť potom zbiera žatvu pre svoj pokrm.
Toto je básnik – ktorého ľudia ignorujú v tomto živote a ktorý je rozpoznaný, iba ak sa rozlúči s pozemským svetom a vráti sa do svojho domova na nebi.
Toto je básnik – ktorý nežiada od ľudstva nič, len úsmev.
Toto je básnik – ktorého duch stúpa a naplňuje oblohu krásnymi rozprávaniami;
A predsa si ľudia stále odopierajú jeho jas. Až dokedy ľudia zostanú spiaci?
Dokedy až budú pokračovať vo velebení tých, ktorí dosahujú veľkosť okamihmi výhody? Ako dlho budú ignorovať tých, ktorí im umožňujú vidieť krásu ich ducha, symbolu mieru a lásky?
Až dokedy budú ľudské bytosti uctievať mŕtvych a zabúdať na živých, ktorí strávia život obklopení biedou a ktorí stravujú seba ako horiace sviece, aby osvietili cestu pre nevedomých a viedli ich na chodník svetla?
Básnik, ty si život tohto života a ty si zvíťazil nad vekmi napriek ich drsnosti.
Básnik, ty budeš jedného dňa vládnuť srdciam a preto tvojmu kráľovstvu nebude konca.
Básnik, prezri si svoju korunu z tŕnia; nájdeš v nej ukrytý pučiaci veniec z vavrínu.
 
Chalil Gibran – A Poet ( zo zbierky “A Tear and a Smile”)
 
Reklamy
Ríša vzala krutú skazu,
biele rúcha rozstrapkal čas,
na poliach hrala sa minulosti sláva
i tak však voňala tráva …
A vôňa predkov miešala sa s vetrom, prísľubom,
čo niesol sa so spiacou pannou – mladosťou,
keď vznášala sa krajinami,
spiaca i slobodná,
púťou storočí závojom ukrývajúc ozdobenú skrinku,
svoje posvätné ovocie národu,
keď dozrievalo obilie …
Klasy prenádherné,
držiace hrdo zlatú hlavu,
i pokorne sa ukláňajúc,
Kráľovnej Matke,
Vesne žiarivej v ľaliovom rúchu,
vstupujú do tiel,
aká krása … duša zhmotňuje telo,
na príklad Kráľovnej,
nádherní ľudia duchom dotýkajú sa Zeme.
Roztrúsení po krajine,
nik o nich nevie, Zem ich tuší,
vedia o sebe,
hlbokým nádychom nozdrami,
ich čírosť prijatia srdcom rozširujú
prirodzeným žiarením,
bleskom svetla a pierkom jemnej nehy,
žijúc okamžikom hlbokej ľudskej chvíle.
Krása sa vtelila,
ukončuje sa cyklus,
kvety Kráľovnej usadené sú v záhonoch,
v záhrade, čo Krajinou sa nazýva,
fyzickým čriepkom džbánu dávnej Zeme,
opakovať sa však nepatrí,
nová čaša hnetie sa piesňou Rána,
tri vlasy deda Vševeda,
Slncový Kôň,
Tri prúty spojili sa,
Tri Sudičky,
Tri Sily,
Jednotný človek, duša ľúbezného národa.
Nikdy nezažila Zem,
takýchto hrdinov, cválajúce šíky,
Sväté Pluky,
cnostní rytieri a múdre kňažné,
kto by povedal,
že srdce sa natoľko rozvinie,
že Bohovia poklonia sa svetu.
Slávna chvíľa mieša sa v srdci,
to neobyčajné prúdy lejú na Zem cnosť
a Kráľovná rozšírila svoj háv,
Múdrosťou chráni svoje deti.
A sestra Duchovnosť sa z chrámov
neohliadnuc sa dozadu,
presťahovala zo skrytých záhad
do kvetníc ľudských záhrad.

Krása

Medzi nadpozemskými krásami,
medzi kvetmi a stromami,
nedotýkajúc sa,
akoby nesúhlasiac s tak ľúbezným stvorením,
blízko pri oblakoch,
vykračuje si duša človeka.

Neodvažuje sa toho všetkého dotknúť,
nesúc v sebe plamienok nehy,
ako môže jasať,
bez svojho spolu-druha tela,
keby len ty Krása,
zniesla si sa do údolia medzi ľudí.

S dušou je všetko v poriadku,
vidí do diaľky,
v najzákladnejšom pravidle,
k čomu je rieka,
keď nemá svojich radostných plavcov.

Pokora

Dnes som objavil krásu človeka.
Študoval som ruku dieťaťa,
otváral som dvere na miestnom obchodíku,
prvá vkročila  malá dcérka,
bol to triumfálny vchod,
tisícky vojačikov v malej hlávke,
hľadali kúsok sladkého drievka,
pre vytrvalý pochod
k ďalšiemu zaujímavému bodu:
ku Kráľovstvu jagavých sponiek.

Dúha

Nad poliami, v diaľke,
položila ruka jesennej oblohy,
žiarivú dúhu.
Okná plné hlávok sa usmiali,
ich rýchly dych hmlil sklá
a rúčky znovu a znovu usilovne odhaľovali cestu,
v detskej živej túžbe,
uvidieť svoj krásny chodníček,
dúhu v diaľke na horizonte.

Telo Starčeka

Nad všetkými tôňami a vrchmi,

nad všetkým hybom sveta a jeho krásami,

nakláňa sa telo Starčeka.

A dole,

v chalúpke, večer, keď okno svieti,

mútia maslo starej vône,

v kľude a mieru plnej chvíli,

šepkajú o vráskavom dobrosrdečnom čase,

ľudia pletú košík,

pre zajtrajšie nové ráno.

Dnes ráno

Dnes ráno som sa prebudil,
a uvedomil som si, že patrím k Tebe.

Preto som uchopil struny gitary,
a stvoril som Hudbu.

Dnes ráno som opäť zaspal,
a zabudol som, že patrím k Tebe.