Človek je môj milý
a ja som jeho milovaná.
Túžim po ňom a on je mnou vzplanutý.
Ale beda, mám spoločníčku v jeho láske,
ktorá mňa robí nešťastnou a jeho trápi;
druhú ženu, s menom Hmota,
ktorá nás nasleduje, kamkoľvek ideme,
strážkyňu, čo nás drží oddelene.
Hľadám svojho milého v krajine,
medzi stromami a pri jazerách,
ale nenachádzam ho.
Hmota ho okúzlila a odviedla ďaleko do mesta,
do spoločností, do skazy a utrpenia.
Hľadám ho v sálach poznania
a v chrámoch múdrosti,
ale nemôžem ho nájsť.
Hmota, ona, čo je oblečená v prach,
ho zaviedla do pevnosti sebectva,
kde má príbytok nerozvážnosť.
Hľadám ho na miestach uspokojenia,
ale nenachádzam ho,
pretože moja nepriateľka ho prikovala
v jaskyniach nenásytnosti a žiadosti.
Volám ho za úsvitu,
kedy je východ naplnený radosťou,
ale on ma nepočuje,
pretože jeho uši sú ťažkopádne
a meravé lakomosťou.
Nežne sa ho dotýkam večer,
keď sa tma stáva tichom a kvety spia,
avšak on o mňa nedbá,
pretože myslí iba na veci nasledujúceho dňa.
Môj milý ma ľúbi a usiluje o mňa
vo svojich vlastných prácach,
ale nájde ma iba v dielach Boha.
Snaží sa o zväzok so mnou v palácoch slávy,
ktoré stavia ponad hlavy biednych,
či v zlate a striebre.
Ja sa mu však zjavím len v jednoduchom dome,
postavenom bohmi na brehoch potoka citov.
Pokúša sa ma bozkať pred tyranmi a vrahmi,
ale ja mu dovolím ochutnať moje ústa,
iba ak v samote, medzi prostými kvetmi.
Urobil by lož prostredníkom medzi nami,
ale ja netúžim po sprostredkovateľovi,
okrem nepoškvrneného skutku, nesebeckého činu.
Môj milý sa naučil plakať a nariekať
od mojej nepriateľky Hmoty;
avšak ja ho naučím preliať slzy prosby
s oka jeho duše
a povzdychnúť túžbou, ak hľadá uspokojenie.
Môj milý je môj
a ja som jeho.
