… v náznakoch o kráse
Žena a Muž,
blížia sa k sebe,
ranka a moc,
ako veľmi blízko sú k náhode,
avšak jasne cítiac,
svoje miesto,
v mystériu Lásky,
dohodli sa podeliť s Jedným,
okrúhlym,
bielym,
čistým stolom.
Chlieb je rozdelený,
dva krajce
spojené v jedno,
nad švitorením pevcov,
živí sa ním
ich čarovné dieťa,
myšlienka
o láskavej, hravej Zemi.
Môj milý, múdry priateľ,
čo sedíš so mnou,
v mojom odpočívaní,
kráčaš vedľa mňa, popri potoku
mojej túžby,
ísť z dnešku, do zajtrajška,
a skúsenosti mi schvaľuješ, ako dobrý priateľ:
„Len choď, neboj sa“,
tri krát vravím,
áno, pôjdem,
hoci bolesť preniká telom,
učím sa zodvihnúť zo zeme,
sám, v omyle nájsť poučenie,
kamienok,
pre stavbu nežného obydlia.
Môj milý múdry priateľ,
tak ako zapadá slnko,
navrátim sa i ja,
ku predzvesti ešte väčšieho ticha,
cez tmu očakávajúc,
byť si istý svitaním,
byť nadšený tvojim svetlom,
chápať jemný rytmus,
ako poriadok vecí,
počuť spev ranných vtákov,
ako ja, jemné stvorenie,
ohlasujúce príchod,
neobyčajne krásneho rána.
Môj milý priateľ,
som šťastný,
keď mlčiac, napĺňam čašu tvojho ticha,
slovami, ktoré si ty sám nevyslovil,
počas myriád vekov,
navzájom sa napĺňajúc,
obmenami toho istého slova:
blízkosť,
neha,
spolu,
práve tu,
nachádzame krásu dvoch vesmírov,
nesmierneho a malého,
more a prameň,
sú spoločné vodou,
zhovárajú sa,
o láskavom Domove.
Prosím, prebuď sa moja zem,
moja prekrásna zem,
krajina,
čo máš odsnívané v kráse svojich detí,
ľudí,
rytmus každodenne vydávajúc,
hudbou podľa bzukotu včiel,
ráno letiacich pre tvoj nektár,
liečivý pre ranky, v rozpuku,
novej blízkosti a svetla,
nehy a ľudskosti,
oddávna,
sme v spojení s Tebou,
vo vnútri nesieme Tvoje,
ráno, prebuď sa prosím,
a s Tebou my otvoríme oči,
zjednotiac zmysel,
bytia s tlkotom tvojho,
vnútra,
srdce, horúce a nežné,
gejzíry, pramienky, rieky,
živly,
stretnú sa,
v nás, a v pozemskom,
priezračnom, tichom človeku.
Prosím prebuď sa moja zem.
Hoci pomalo a ťarbavo
večer prichádza,
a zastavuje len gestom
tvoju pieseň;
Hoci si sám
na nekonečnej oblohe,
a tvoje telo je ukonané;
A v úzkosti vyslovuješ
tichú mantru,
ku horizontom, skrytým za závojom –
vtáča, Ó moje vtáča,
i keď sa zmráka,
neschovávaj svoje krídla.
Rabindranath Tagore
Moje ukonané srdce ma vyzvalo k rozlúčke a odišlo do domu Šťastia. Ako prišlo na ono sväté mesto, ktoré duša žehná a uctieva, začalo sa čudovať, pretože nenašlo to, čo si vždy predstavovalo, že tam nájde. Mesto bolo pusté moci, peňazí a dôležitosti. A moje srdce prehovorilo k Láske: „Ó Láska, kde nájdem Spokojnosť? Počulo som, že prišla sem, aby sa pridala k vám.“ A Láska odpovedala: „ Spokojnosť už odišla, aby sa modlila svoje evanjelium v meste, kde sú dôležité lakomosť a nenásytnosť; My ju nepotrebujeme.“ „Šťastie netúži po Spokojnosti, pretože tá je pozemskou nádejou a jej túžby sú objaté vo zväzku s vecami, zatiaľ čo Spokojnosť nie je ničím iným, len prívetivosťou. Večná duša nie je nikdy spokojná, vždy vyhľadáva nadšenie.“ Potom moje srdce vzhliadlo na Krásu a povedalo: „Ty vládneš umeniu všetkého poznania; objasni mi tajomstvo Ženy.“ A ona odvetila: „Ó ľudské srdce, žena je tvoj vlastný odraz, čokoľvek si ty, ona je; kdekoľvek žiješ ty, ona žije; je ako náboženstvo, keď nie je vyložené neznalým; ako mesiac, keď nie je zahalený oblakmi a ako vánok, ak nie je zmiešaný nečistotou.“ A moje srdce podišlo k Poznaniu, dcére Lásky a Krásy a povedalo: „Udeľ mi múdrosť, aby som sa s ňou mohlo podeliť s ľuďmi.“ A ona odpovedala: „Hovor nie múdrosť, ale skôr šťastie, pretože skutočné šťastie neprichádza z vonku, ale začína vo svätosti života. Podeľ sa s ľuďmi so sebou samým.“
A House of Happiness – Chalil Gibran
Do teba,
Prekročím všetky bralá,
ako priateľ mäkkých machov,
horúčosti, čo vanie z tvojho stredu,
Krásy nehy,
bielosti vyšívaných šiat,
vysnívaných rokov,
zakvitnutých stromov,
prekrásneho letu,
ducha a tela,
neobyčajného srdca,
spádu myšlienok
až ku kľudu,
vernosti a pravde,
so samým sebou,
za tebou,
zmením sa na nepoznanie.
Zomknutí …
neviditeľne …
pôsobivou silou …
stoja …
navždy …
vo vesmíre …
pevní a obmývaní životom …
počas období v čase …
bieli starčekovia …
svieži mladíci …
v zime a v lete …
tri skaly …
tri bodky …
traja bratia …
navždy komunikujúc …
„Pomôžeš mi ?“
„Áno …“
Nad obzorom,
nad zemou,
tvorí sa svetlo dňa.
Všetkým známe,
preniká starým svetom,
a predsa pre dnešok nové …
Kryštály ľadu,
odrážajúc tisíckrát trblietanie noci,
zmenia sa na kvapôčky rosy.
Staré sa mení na nové,
večný je kolobeh vecí.
A ja som svedkom tejto premeny.
Budem ako Ty,
tečúci smerom nadol,
do údolí,
vyplniť telom prázdne miesta,
ohriať ich horúcim dychom,
alebo niesť predzvesť Vánku z chladných hôr –
premýšľajúc,
čo sa skôr podobá na Teba,
teplo alebo chlad,
obe majú miesto na tvojej ceste.
A Ty, Majster,
nachádzaš svoje pokojné miesto,
medzi týmito dvoma brehmi.
Poď môj milovaný,
môj synček,
ukážem ti cestu, kam ísť,
ako pôjdeš a zároveň,
zostaneš tu.
Buď Tu so mnou.
A tvoj život pôjde ďalej.
Choď milý môj, len choď…
Za závojom v tvári
Slnko ohňom žiari
Svetelná rieka
preteká
všetkým, čo je
mojo-tvoje
naše
bezodné čaše
už zase v úžase
a v čase.
Pridané ako komentár anonymom ku básni „Volanie krásy“. Vďaka.
Človek je môj milý
a ja som jeho milovaná.
Túžim po ňom a on je mnou vzplanutý.
Ale beda, mám spoločníčku v jeho láske,
ktorá mňa robí nešťastnou a jeho trápi;
druhú ženu, s menom Hmota,
ktorá nás nasleduje, kamkoľvek ideme,
strážkyňu, čo nás drží oddelene.
Hľadám svojho milého v krajine,
medzi stromami a pri jazerách,
ale nenachádzam ho.
Hmota ho okúzlila a odviedla ďaleko do mesta,
do spoločností, do skazy a utrpenia.
Hľadám ho v sálach poznania
a v chrámoch múdrosti,
ale nemôžem ho nájsť.
Hmota, ona, čo je oblečená v prach,
ho zaviedla do pevnosti sebectva,
kde má príbytok nerozvážnosť.
Hľadám ho na miestach uspokojenia,
ale nenachádzam ho,
pretože moja nepriateľka ho prikovala
v jaskyniach nenásytnosti a žiadosti.
Volám ho za úsvitu,
kedy je východ naplnený radosťou,
ale on ma nepočuje,
pretože jeho uši sú ťažkopádne
a meravé lakomosťou.
Nežne sa ho dotýkam večer,
keď sa tma stáva tichom a kvety spia,
avšak on o mňa nedbá,
pretože myslí iba na veci nasledujúceho dňa.
Môj milý ma ľúbi a usiluje o mňa
vo svojich vlastných prácach,
ale nájde ma iba v dielach Boha.
Snaží sa o zväzok so mnou v palácoch slávy,
ktoré stavia ponad hlavy biednych,
či v zlate a striebre.
Ja sa mu však zjavím len v jednoduchom dome,
postavenom bohmi na brehoch potoka citov.
Pokúša sa ma bozkať pred tyranmi a vrahmi,
ale ja mu dovolím ochutnať moje ústa,
iba ak v samote, medzi prostými kvetmi.
Urobil by lož prostredníkom medzi nami,
ale ja netúžim po sprostredkovateľovi,
okrem nepoškvrneného skutku, nesebeckého činu.
Môj milý sa naučil plakať a nariekať
od mojej nepriateľky Hmoty;
avšak ja ho naučím preliať slzy prosby
s oka jeho duše
a povzdychnúť túžbou, ak hľadá uspokojenie.
Môj milý je môj
a ja som jeho.
Planéte chýba srdce.
Pomôžte jej!
Krása, Umenie, Cnosti.
Mladý muž silného tela, oslabený hladom, sedel na čiastke ulice pre chodcov a napínal ruku ku všetkým, ktorí ho míňali, žobral a opakoval smutnú pieseň jeho prehry v živote, zatiaľ čo trpel hladom a ponížením.
Keď nadišla noc, jeho pery a jazyk vyprahli a jeho ruka bola stále prázdna, tak ako jeho žalúdok. Zodvihol sa a vyšiel von z mesta, kde si sadol pod strom a horko zaplakal. Potom zdvihol zmätené oči k nebu a kým hlad pohlcoval jeho vnútro, povedal: „Ó Pane, išiel som k bohatému mužovi a žiadal o zamestnanie, ale on sa od mňa odvrátil kvôli mojej úbohosti; klopal som na dvere školy, ale bolo mi zabránené útechy, pretože mám prázdne ruky; hľadal som akékoľvek povolanie, ktoré by mi dalo chlieb, ale všetko bez osohu. V zúfalstve som prosil o almužny, avšak Tvoji ctitelia ma uvideli a povedali: „Je silný a lenivý, nemal by žobrať.“
„Ó Pane, je Tvojou vôľou, že som sa zrodil svojej matke a teraz ma zem núka k Tebe späť, ešte pred ozajstným koncom.“
Jeho výraz sa potom zmenil. Vstal a oči sa mu v tej chvíli leskli rozhodnosťou. Z konára stromu zhotovil hrubú a ťažkú palicu a kričiac ju namieril smerom k mestu: „Prosil som o chlieb všetkou silou svojho hlasu a bol som odmietnutý. Teraz ho nadobudnem silou svojich rúk! Prosil som o chlieb v mene milosrdenstva a lásky, ale ľudia o mňa nedbali. Vezmem si ho teraz v mene zla!“
Míňajúce roky urobili z mladíka zlodeja, vraha a ničiteľa duší; odstránil všetkých, ktorí sa mu postavili, nazhromaždil bájne bohatstvo, s ktorým zvíťazil nad tými, čo majú moc. Bol obdivovaný spoločníkmi, nenávidený inými zlodejmi a obávaný pre dav.
Jeho bohatstvo a falošné postavenie prevládlo nad Emirom, aby ho ustanovilo námestníkom v tom meste – žalostné dianie, vykonané nemúdrymi guvernérmi. Zlodeji boli potom legalizovaní; útlak bol podporovaný autoritou; potlačovanie biednych sa stalo samozrejmosťou; zástupy sa podlizovali a velebili.
Takto prvý dotyk ľudského sebectva robí zločincov z prostých, vrahov, so synov mieru; takto ranný žiaľ ľudského pokolenia rastie a udiera späť na ľudstvo tisícnásobne!
A Criminal – Kahlil Gibran
Boh oddelil od Seba dušu a zaodel ju do krásy. Zahrnul ju všetkým požehnaním pôvabnosti a láskavosti. Nato jej podal pohár šťastia a povedal:
„Napi sa z tohto pohára, až keď zabudneš na minulosť a budúcnosť, pretože šťastie nie je ničím iným, len prítomným okamžikom.“ A tiež jej dal pohár žiaľu a povedal:
„ Pi z tohto pohára a porozumieš významu pominuteľných chvíľ radosti života, pretože žiaľ je vždy hojnejší.“
A Boh jej zveril lásku, ktorá ju navždy opustí s jej prvým povzdychom po pozemskom uspokojení a ľúbeznosť, ktorá zmizne s prvým uvedomením si lichôtky.
A dal jej múdrosť z nebies, aby ju viedla všetkými správnymi cestami, vložil do hĺbky jej srdca oko, ktoré vidí neviditeľné a stvoril v nej príťažlivosť a dobro ku všetkým veciam. Obliekol ju do odevu nádejí, upradeným anjelmi neba z hybnej sily dúhy. A opláštil ju tieňom zneistenia, ktorý je úsvitom života a svetla.
Potom vzal Boh stravujúci oheň z pece hnevu a vysušujúci vietor z púšte nevedomosti, ostro bodajúce piesky z brehu sebectva a drsnú zem spod stôp vekov, všetky ich zmiešal a stvárnil Človeka. Dal mu nevidomú silu, ktorá žiadostí a vťahuje ho do šialenstva, ktorá sa vyčerpá až po uspokojení túžby a umiestnil do neho život, ktorý je prízrakom smrti.
A Boh sa zasmial a zaplakal. Pocítil ohromnú lásku
a súcit pre Človeka a ukryl ho pod svoje vedenie.
Creation – Kahlil Gibran
ná.zna.ky 