Feeds:
Články
Komentáre

Archive for the ‘chalíl džibrán – preklady’ Category

On je pojivom medzi týmto a nadchádzajúcim svetom.
Je čistý prameň, z ktorého môžu piť všetky smädné duše.
On je strom, napájaný Riekou Krásy, prinášajúci ovocie,
po ktorom túži hladné srdce;
Je slávikom, utešujúcim skľúčeného ducha svojimi krásnymi nápevmi;
Je bielym oblakom, zjavujúcim sa ponad horizont, vystupuje a rastie, až zaplní tvár oblohy.
Potom padá na kvety na Poli Života a otvára ich lupienky, aby mohli pojať svetlo. Je anjelom, zoslaným bohyňou, aby hlásal Božské evanjelium; Je trblietavá lampa, nepodmanená tmou a neuhasiteľná vetrom
Ištar Lásky ju naplnila olejom a rozsvietil ju Apolón Hudby. Je osamelá postava, odetá v Prostotu a Láskavosť;
Sedí v lone Prírody, aby načerpal Inšpiráciu, zostáva bdelý v tichu noci a čaká na zostúpenie ducha. Je rozsievač, ktorý seje semienka svojho srdca na pláňach Lásky a ľudskosť potom zbiera žatvu pre svoj pokrm.
Toto je básnik – ktorého ľudia ignorujú v tomto živote a ktorý je rozpoznaný, iba ak sa rozlúči s pozemským svetom a vráti sa do svojho domova na nebi.
Toto je básnik – ktorý nežiada od ľudstva nič, len úsmev.
Toto je básnik – ktorého duch stúpa a naplňuje oblohu krásnymi rozprávaniami;
A predsa si ľudia stále odopierajú jeho jas. Až dokedy ľudia zostanú spiaci?
Dokedy až budú pokračovať vo velebení tých, ktorí dosahujú veľkosť okamihmi výhody? Ako dlho budú ignorovať tých, ktorí im umožňujú vidieť krásu ich ducha, symbolu mieru a lásky?
Až dokedy budú ľudské bytosti uctievať mŕtvych a zabúdať na živých, ktorí strávia život obklopení biedou a ktorí stravujú seba ako horiace sviece, aby osvietili cestu pre nevedomých a viedli ich na chodník svetla?
Básnik, ty si život tohto života a ty si zvíťazil nad vekmi napriek ich drsnosti.
Básnik, ty budeš jedného dňa vládnuť srdciam a preto tvojmu kráľovstvu nebude konca.
Básnik, prezri si svoju korunu z tŕnia; nájdeš v nej ukrytý pučiaci veniec z vavrínu.
 
Chalil Gibran – A Poet ( zo zbierky “A Tear and a Smile”)
 
Reklamy

Read Full Post »

Moje ukonané srdce ma vyzvalo k rozlúčke a odišlo do domu Šťastia. Ako prišlo na ono sväté mesto, ktoré duša žehná a uctieva, začalo sa čudovať, pretože nenašlo to, čo si vždy predstavovalo, že tam nájde. Mesto bolo pusté moci, peňazí a dôležitosti. A moje srdce prehovorilo k Láske: „Ó Láska, kde nájdem Spokojnosť? Počulo som, že prišla sem, aby sa pridala k vám.“ A Láska odpovedala: „ Spokojnosť už odišla, aby sa modlila svoje evanjelium v meste, kde sú dôležité lakomosť a nenásytnosť; My ju nepotrebujeme.“ „Šťastie netúži po Spokojnosti, pretože tá je pozemskou nádejou a jej túžby sú objaté vo zväzku s vecami, zatiaľ čo Spokojnosť nie je ničím iným, len prívetivosťou. Večná duša nie je nikdy spokojná, vždy vyhľadáva nadšenie.“ Potom moje srdce vzhliadlo na Krásu a povedalo: „Ty vládneš umeniu všetkého poznania; objasni mi tajomstvo Ženy.“ A ona odvetila: „Ó ľudské srdce, žena je tvoj vlastný odraz, čokoľvek si ty, ona je; kdekoľvek žiješ ty, ona žije; je ako náboženstvo, keď nie je vyložené neznalým; ako mesiac, keď nie je zahalený oblakmi a ako vánok, ak nie je zmiešaný nečistotou.“ A moje srdce podišlo k Poznaniu, dcére Lásky a Krásy a povedalo: „Udeľ mi múdrosť, aby som sa s ňou mohlo podeliť s ľuďmi.“ A ona odpovedala: „Hovor nie múdrosť, ale skôr šťastie, pretože skutočné šťastie neprichádza z vonku, ale začína vo svätosti života. Podeľ sa s ľuďmi so sebou samým.“

A House of Happiness – Chalil Gibran

artwork004

Read Full Post »

Človek je môj milý

a ja som jeho milovaná.

Túžim po ňom a on je mnou vzplanutý.

 

Ale beda, mám spoločníčku v jeho láske,

ktorá  mňa robí nešťastnou a jeho trápi;

druhú ženu, s menom Hmota,

ktorá nás nasleduje, kamkoľvek ideme,

strážkyňu, čo nás drží oddelene.

 

Hľadám svojho milého v krajine,

medzi stromami a pri jazerách,

ale nenachádzam ho.

Hmota ho okúzlila a odviedla ďaleko do mesta,

do spoločností, do skazy a utrpenia.

 

Hľadám ho v sálach poznania

a v chrámoch múdrosti,

ale nemôžem ho nájsť.

Hmota, ona, čo je oblečená v prach,

ho zaviedla do pevnosti sebectva,

kde má príbytok nerozvážnosť.

 

Hľadám ho na miestach uspokojenia,

ale nenachádzam ho,

pretože moja nepriateľka ho prikovala

v jaskyniach nenásytnosti a žiadosti.

 

Volám ho za úsvitu,

kedy je východ naplnený radosťou,

ale on ma nepočuje,

pretože jeho uši sú ťažkopádne

a meravé lakomosťou.

 

Nežne sa ho dotýkam večer,

keď sa tma stáva tichom a kvety spia,

avšak on o mňa nedbá,

pretože myslí iba na veci nasledujúceho dňa.

 

Môj milý ma ľúbi a usiluje o mňa

vo svojich vlastných prácach,

ale nájde ma iba v dielach Boha.

 

Snaží sa o zväzok so mnou v palácoch slávy,

ktoré stavia ponad hlavy biednych,

či v zlate a striebre.

Ja sa mu však zjavím len v jednoduchom dome,

postavenom bohmi na brehoch potoka citov.

 

Pokúša sa ma bozkať pred tyranmi a vrahmi,

ale ja mu dovolím ochutnať moje ústa,

iba ak v samote, medzi prostými kvetmi.

 

Urobil by lož prostredníkom medzi nami,

ale ja netúžim po sprostredkovateľovi,

okrem nepoškvrneného skutku, nesebeckého činu.

 

Môj milý sa naučil plakať a nariekať

od mojej nepriateľky Hmoty;

avšak ja ho naučím preliať slzy prosby

s oka jeho duše

a povzdychnúť túžbou, ak hľadá uspokojenie.

 

Môj milý je môj

a ja som jeho.

artwork003

Read Full Post »

Mladý muž silného tela, oslabený hladom, sedel na čiastke ulice pre chodcov a napínal ruku ku všetkým, ktorí ho míňali, žobral a opakoval smutnú pieseň jeho prehry v živote, zatiaľ čo trpel hladom a ponížením.

Keď nadišla noc, jeho pery a jazyk vyprahli a jeho ruka bola stále prázdna, tak ako jeho žalúdok. Zodvihol sa a vyšiel von z mesta, kde si sadol pod strom a horko zaplakal. Potom zdvihol zmätené oči k nebu a kým hlad pohlcoval jeho vnútro, povedal: „Ó Pane, išiel som k bohatému mužovi a žiadal o zamestnanie, ale on sa od mňa odvrátil kvôli mojej úbohosti; klopal som na dvere školy, ale bolo mi zabránené útechy, pretože mám prázdne ruky; hľadal som akékoľvek povolanie, ktoré by mi dalo chlieb, ale všetko bez osohu. V zúfalstve som prosil o almužny, avšak Tvoji ctitelia ma uvideli a povedali: „Je silný a lenivý, nemal by žobrať.“

„Ó Pane, je Tvojou vôľou, že som sa zrodil svojej matke a teraz ma zem núka k Tebe späť, ešte pred ozajstným koncom.“

Jeho výraz sa potom zmenil. Vstal a oči sa mu v tej chvíli leskli rozhodnosťou. Z konára stromu zhotovil hrubú a ťažkú palicu a kričiac ju namieril smerom k mestu: „Prosil som o chlieb všetkou silou svojho hlasu a bol som odmietnutý. Teraz ho nadobudnem silou svojich rúk! Prosil som o chlieb v mene milosrdenstva a lásky, ale ľudia o mňa nedbali. Vezmem si ho teraz v mene zla!“

Míňajúce roky urobili z mladíka zlodeja, vraha a ničiteľa duší; odstránil všetkých, ktorí sa mu postavili, nazhromaždil bájne bohatstvo, s ktorým zvíťazil nad tými, čo majú moc. Bol obdivovaný spoločníkmi, nenávidený inými zlodejmi a obávaný pre dav.

Jeho bohatstvo a falošné postavenie prevládlo nad Emirom, aby ho ustanovilo námestníkom v tom meste – žalostné  dianie, vykonané nemúdrymi guvernérmi. Zlodeji boli potom legalizovaní; útlak bol podporovaný autoritou; potlačovanie biednych sa stalo samozrejmosťou; zástupy sa podlizovali a velebili.

Takto prvý dotyk ľudského sebectva robí zločincov z prostých, vrahov, so synov mieru; takto ranný žiaľ ľudského pokolenia rastie a udiera späť na ľudstvo tisícnásobne!

A Criminal – Kahlil Gibran

 

 

Read Full Post »

Boh oddelil od Seba dušu a zaodel ju do krásy. Zahrnul ju všetkým požehnaním pôvabnosti a láskavosti. Nato jej podal pohár šťastia a povedal:

 „Napi sa z tohto pohára, až keď zabudneš na minulosť a budúcnosť, pretože šťastie nie je ničím iným, len prítomným okamžikom.“ A tiež jej dal pohár žiaľu a povedal:

„ Pi z tohto pohára a porozumieš významu pominuteľných chvíľ radosti života, pretože žiaľ je vždy  hojnejší.“

A Boh jej zveril lásku, ktorá ju navždy opustí s jej prvým povzdychom po pozemskom uspokojení a ľúbeznosť, ktorá zmizne s prvým uvedomením si lichôtky.

A dal jej múdrosť z nebies, aby ju viedla všetkými správnymi cestami, vložil do hĺbky jej srdca oko, ktoré vidí neviditeľné a stvoril v nej príťažlivosť a dobro ku všetkým veciam. Obliekol ju do odevu nádejí, upradeným anjelmi neba z hybnej sily dúhy. A opláštil ju tieňom zneistenia, ktorý je úsvitom života a svetla.

Potom vzal Boh stravujúci oheň z pece hnevu a vysušujúci vietor z púšte nevedomosti, ostro bodajúce piesky z brehu sebectva a drsnú zem spod stôp vekov, všetky ich zmiešal a stvárnil Človeka. Dal mu nevidomú silu, ktorá žiadostí a vťahuje ho do šialenstva, ktorá sa vyčerpá až po uspokojení túžby a umiestnil do neho život, ktorý je prízrakom smrti.

A Boh sa zasmial a zaplakal. Pocítil ohromnú lásku

a súcit pre Človeka a ukryl ho pod svoje vedenie.

 

Creation – Kahlil Gibran

Read Full Post »

V

 tichu noci, od Boha, Smrť zostupovala smerom k zemi. Vznášala sa ponad mesto a svojimi očami prenikala obydlia. Videla duchov, plávajúcich na krídlach snov a ľudí, ktorí boli odovzdaní milosti Spánku.

Keď mesiac podišiel bližšie k horizontu a mesto stmavlo, Smrť sa tíško prechádzala medzi domy, opatrne, aby sa ničoho nedotkla, až kým prišla k palácu. Nerušená vstúpila cez zatarasené dvere a zastala pri posteli bohatého muža; a  keď sa dotkla jeho čela, spáčove oči sa otvorili, vyjadrujúc veľký strach.

Ako boháč uvidel prízrak, pozbieral hlas zmiešaný obavou i hnevom a prehovoril: „Choď preč, ó strašný sen; odíď, ty nešťastný duch. Kto si? Ako si vošiel do tohto paláca? Opusti zaraz toto miesto, pretože som pán domu a zavolám svojich otrokov a strážcov a rozkážem ťa zahubiť!“

Nato prehovorila Smrť, jemne ale s tlejúcim hromom : „Som Smrť. Vstaň a pokloň sa!“

Muž odvetil: „Čo chceš? Prečo si sem prišla, keď ešte nemám ukončené svoje záležitosti? Čo očakávaš od takého mocného ako som ja? Choď k slabému človeku a  jeho ber preč!“

„Neznesiem výzor tvojich krvavých rúk a dutej tváre a moje oči chorľavejú pri tvojich ohavných krídlach a bledom tele.“

Po chvíli uvedomenia plného obáv dodal: „Nie, nie, ó milostivá! Nedbaj na to, čo hovorím, pretože strach odhaľuje to, čo srdce zamieta.“

„Vezmi si mieru môjho zlata, alebo hrsť duší mojich otrokov, len mňa nechaj. Mám účty so životom, ktoré požadujú vyrovnanie; mám dlh od ľudí, mnoho zlata; moje lode ešte nedosiahli prístav; moja pšenica ešte nebola zožatá. Vezmi si čokoľvek chceš, ale ušetri môj život. – Vlastním háremy nadprirodzenej krásy; tvoja voľba je mojim darom pre teba. Pozri sa, – mám len jedno dieťa a milujem ho nadovšetko, pretože je mojou jedinou radosťou v tomto živote. Ponúkam najvyššiu obeť – vezmi jeho, ale ušetri mňa!“

Smrť zamumlala: „Ty nie si bohatý, ale žalostne chudobný.“ Nato vzala ruku toho pozemského otroka, odňala jeho skutočnosť a dala anjelom ťažkú úlohu nápravy.

A Smrť sa pomaly prechádzala medzi obydliami chudobných, až kým nepodišla k najbiednejšiemu z nich. Vstúpila dnu a priblížila sa k lôžku, na ktorom spal mladík plný síl. Dotkla sa jeho očí; chlapec, keď ju uvidel stáť pri ňom, vyskočil a hlasom plným lásky a nádeje povedal: „Tu som, moja krásna Smrť. Prijmi moju dušu, pretože ty si nádej mojich snov. Buď ich uskutočnením! Objím ma, ó milovaná! Si milosrdná; neopúšťaj ma. Si poslom Boha, prines ma k Nemu. Si pravá ruka Pravdy a srdce Láskavosti, neopomeň ma.“

„Prosil som o teba mnohokrát, ale ty si neprichádzala; vyhľadával som ťa, ale ty si sa mi vyhýbala, volal som k tebe, ale ty si nepočula. Teraz ma však vypočuj, objím moju dušu, milovaná!“

Smrť položila svoje zjemnené ruky na chvejúce pery, sňala všetku skutočnosť a zahalila ju pod svoje krídla, aby ju bezpečne viedla. A navracajúc sa na oblohu, obzrela sa späť a zašepkala svoju výstrahu:

„Iba tí sa vracajú do Večnosti,

ktorí na zemi hľadajú Večnosť.“

Two Wishes – Kahlil Gibran

Read Full Post »

S

 

lnko pozbieralo svoje plášte a náhlilo sa preč, ponechávajúc zelené záhrady nepatrnému svetlu mesiaca, keď stúpal  spoza horizontu. Sadol som si pod stromy a rozmýšľal o tom, ako sa ovzdušie neustále mení z jednej podoby v druhú a nazeral cez konáre na hviezdy, roztrúsené ako strieborné mince na tmavomodrom koberci. V diaľke som počul šumenie potokov v údolí.

Keď vtáky našli svoj úkryt v listnatých hniezdach a keď kvety zavreli svoje oči a zavládlo ticho, započul som v tráve tiché kroky.  Pootočil som sa a veľmi blízko pri mne som uvidel mladíka a dievčinu. Sadli si poniže, pod košatý strom. Videl som ich bez toho aby som bol spozorovaný.

Hneď, ako sa chlapec poobzeral vôkol, počul som ho prehovoriť:

„Sadni si ku mne, Milovaná a vypočuj ma. Smej sa, pretože tvoj úsmev je symbolom našej budúcnosti. Raduj sa, pretože dni sú kvôli tebe šťastné. Moja duša mi hovorí o neistote, ktorá zaplavila tvoje srdce. Pochybnosť v lásku je hriech, Milovaná! Čoskoro budeš pani všetkých týchto šírych pozemkov, týchto zemí, osvetlených strieborným mesiacom. Budeš dámou tohto paláca, paláca súperiaceho s palácmi kráľov. Moje vznešené kone ťa budú niesť cez parky a krásne koče ťa povezú na bále a zábavy. Smej sa, Milovaná, tak ako sa zlato smeje v mojich truhliciach. Vzhliadni na mňa, akoby si sa dívala na klenoty môjho otca. Počúvaj, milovaná, moje srdce nalieha, aby som ti vylial jeho tajomstvá. Pred nami je rok medových týždňov. Strávime rok a mnoho zlata na brehoch jazier Švajčiarska, v záhradách Talianska, v palácoch pri rieke Níl a pod vetvami cédrov Libanonu. Stretneš princezné a dámy a oni ti budú závidieť tvoje šperky a šaty. Toto všetko budeš mať odo mňa. Nie si azda spokojná? Ach! Aký sladký je tvoj úsmev. Je predzvesťou úsmevu môjho osudu.“

Po krátkej chvíli som ich videl pomaly kráčať a šliapať na kvety pod ich nohami tak, ako nohy bohatého muža drvia srdce biedneho človeka.

Keď odišli, premýšľal som o postavení blahobytu v láske. Uvažoval som, ako je bohatstvo zdrojom ľudských nešťastí a ako je láska prameňom radosti a svetla.

Zostal som zahĺbený v týchto myšlienkach, kým som nezbadal, ako pred mnou prešli dve postavy. Posadili sa na trávu – chlapec a dievča, prichádzajúci z polí, kde mali sedliaci svoje chatrče medzi svojou úrodou. Po dlhej chvíli dojemného ticha, počul som tieto slová. Boli zmiešané so zachrípnutým kašľom suchotín.

„Zadrž svoje slzy, Milovaná. Láska si želala otvoriť naše oči a urobiť nás svojimi služobníkmi, aby nám dala požehnanie  trpezlivosti a vytrvalosti. Zadrž slzy a poteš sa, pretože sme zviazaní spolu vo vyznaní lásky. To pre sladkú lásku vieme uniesť súženie chudoby, horkosť núdze, trápenia odlúčenosti. Nemám na výber, len bojovať každým dňom, až kým získam klenot, hodný vloženia do tvojich rúk, poklad, ktorý nám pomôže putovať cestami života. Láska je Boh, Milovaná. Prijíma naše povzdychy, a tieto slzy, akoby boli dymom kadidla; a ona nás iste odmení, ako si zaslúžime. Lúčim sa s tebou, Milovaná, pretože musím odísť ešte predtým, ako zapadne mesiac.“

Nato som začul tichý hlas a vrúcne vzlyky, hlas jemnej dievčiny, dávajúcej zbohom všetkej horúčosti lásky, ktorá bola v jej ramenách, vítajúcej trpkosť odlúčenia a sladkosť trpezlivosti: „Dovidenia, môj Milovaný.“

Rozišli sa. Sedel som pod konármi toho stromu a cítil som, ako v mojej bytosti tlačia ruky súcitu a tajomstiev tohto podivného života.

V tej hodine som sa pozrel na spiacu prírodu a dlhý čas som premýšľal. Našiel som niečo neohraničené a nekonečné, niečo, čo nemôže byť kúpené peniazmi. Našiel som to, čo nemôže byť zmazané slzami jesene, ani zničené žiaľom zimy. Je to niečo, čo nemožno nájsť pri jazerách Švajčiarska, ani v záhradách Talianska. Našiel som niečo, čo pretrváva, čo dáva život na jar, čo prináša ovocie v lete. Našiel som lásku.

 

A Tear and a Smile – Kahlil Gibran

Read Full Post »

Older Posts »