Môj milý priateľ

Môj milý, múdry priateľ,

čo sedíš so mnou,

v mojom odpočívaní,

kráčaš vedľa mňa, popri potoku

mojej túžby,

ísť z dnešku, do zajtrajška,

a skúsenosti mi schvaľuješ, ako dobrý priateľ:

„Len choď, neboj sa“,

tri krát vravím,

áno, pôjdem,

hoci bolesť preniká telom,

učím sa zodvihnúť zo zeme,

sám, v omyle nájsť poučenie,

kamienok,

pre stavbu nežného obydlia.

 

Môj milý múdry priateľ,

tak ako zapadá slnko,

navrátim sa i ja,

ku predzvesti ešte väčšieho ticha,

cez tmu očakávajúc,

byť si istý svitaním,

byť nadšený tvojim svetlom,

chápať jemný rytmus,

ako poriadok vecí,

počuť spev ranných vtákov,

ako ja, jemné stvorenie,

ohlasujúce príchod,

neobyčajne krásneho rána.

 

Môj milý priateľ,

som šťastný,

keď mlčiac, napĺňam čašu tvojho ticha,

slovami, ktoré si ty sám nevyslovil,

počas myriád vekov,

navzájom sa napĺňajúc,

obmenami toho istého slova:

blízkosť,

neha,

spolu,

práve tu,

nachádzame krásu dvoch vesmírov,

nesmierneho a malého,

more a prameň,

sú spoločné vodou,

zhovárajú sa,

o láskavom Domove. 

Prebuď sa prosím

Prosím, prebuď sa moja zem,

moja prekrásna zem,

krajina,

čo máš odsnívané v kráse svojich detí,

ľudí,

rytmus každodenne vydávajúc,

hudbou podľa bzukotu včiel,

ráno letiacich pre tvoj nektár,

liečivý pre ranky, v rozpuku,

novej blízkosti a svetla,

nehy a ľudskosti,

oddávna,

sme v spojení s Tebou,

vo vnútri nesieme Tvoje,

ráno, prebuď sa prosím,

a s Tebou my otvoríme oči,

zjednotiac zmysel,

bytia s tlkotom tvojho,

vnútra,

srdce, horúce a nežné,

gejzíry, pramienky, rieky,

živly,

stretnú sa,

v nás, a v pozemskom,

priezračnom, tichom človeku.

 

Prosím prebuď sa moja zem.

Bez názvu

Hoci pomalo a ťarbavo

večer prichádza,

a zastavuje len gestom

tvoju pieseň;

Hoci si sám

na nekonečnej oblohe,

a tvoje telo je ukonané;

A v úzkosti vyslovuješ

tichú mantru,

ku horizontom, skrytým za závojom –

vtáča, Ó moje vtáča,

i keď sa zmráka,

neschovávaj svoje krídla.

 

Rabindranath Tagore