Môj milý, múdry priateľ,
čo sedíš so mnou,
v mojom odpočívaní,
kráčaš vedľa mňa, popri potoku
mojej túžby,
ísť z dnešku, do zajtrajška,
a skúsenosti mi schvaľuješ, ako dobrý priateľ:
„Len choď, neboj sa“,
tri krát vravím,
áno, pôjdem,
hoci bolesť preniká telom,
učím sa zodvihnúť zo zeme,
sám, v omyle nájsť poučenie,
kamienok,
pre stavbu nežného obydlia.
Môj milý múdry priateľ,
tak ako zapadá slnko,
navrátim sa i ja,
ku predzvesti ešte väčšieho ticha,
cez tmu očakávajúc,
byť si istý svitaním,
byť nadšený tvojim svetlom,
chápať jemný rytmus,
ako poriadok vecí,
počuť spev ranných vtákov,
ako ja, jemné stvorenie,
ohlasujúce príchod,
neobyčajne krásneho rána.
Môj milý priateľ,
som šťastný,
keď mlčiac, napĺňam čašu tvojho ticha,
slovami, ktoré si ty sám nevyslovil,
počas myriád vekov,
navzájom sa napĺňajúc,
obmenami toho istého slova:
blízkosť,
neha,
spolu,
práve tu,
nachádzame krásu dvoch vesmírov,
nesmierneho a malého,
more a prameň,
sú spoločné vodou,
zhovárajú sa,
o láskavom Domove.