Feeds:
Články
Komentáre

Archive for august, 2008

Na morskom brehu nekonečných svetov sa stretajú deti.

Na morskom brehu nekonečných svetov je veľké stretnutie detí …

Reklamy

Read Full Post »

V

 tichu noci, od Boha, Smrť zostupovala smerom k zemi. Vznášala sa ponad mesto a svojimi očami prenikala obydlia. Videla duchov, plávajúcich na krídlach snov a ľudí, ktorí boli odovzdaní milosti Spánku.

Keď mesiac podišiel bližšie k horizontu a mesto stmavlo, Smrť sa tíško prechádzala medzi domy, opatrne, aby sa ničoho nedotkla, až kým prišla k palácu. Nerušená vstúpila cez zatarasené dvere a zastala pri posteli bohatého muža; a  keď sa dotkla jeho čela, spáčove oči sa otvorili, vyjadrujúc veľký strach.

Ako boháč uvidel prízrak, pozbieral hlas zmiešaný obavou i hnevom a prehovoril: „Choď preč, ó strašný sen; odíď, ty nešťastný duch. Kto si? Ako si vošiel do tohto paláca? Opusti zaraz toto miesto, pretože som pán domu a zavolám svojich otrokov a strážcov a rozkážem ťa zahubiť!“

Nato prehovorila Smrť, jemne ale s tlejúcim hromom : „Som Smrť. Vstaň a pokloň sa!“

Muž odvetil: „Čo chceš? Prečo si sem prišla, keď ešte nemám ukončené svoje záležitosti? Čo očakávaš od takého mocného ako som ja? Choď k slabému človeku a  jeho ber preč!“

„Neznesiem výzor tvojich krvavých rúk a dutej tváre a moje oči chorľavejú pri tvojich ohavných krídlach a bledom tele.“

Po chvíli uvedomenia plného obáv dodal: „Nie, nie, ó milostivá! Nedbaj na to, čo hovorím, pretože strach odhaľuje to, čo srdce zamieta.“

„Vezmi si mieru môjho zlata, alebo hrsť duší mojich otrokov, len mňa nechaj. Mám účty so životom, ktoré požadujú vyrovnanie; mám dlh od ľudí, mnoho zlata; moje lode ešte nedosiahli prístav; moja pšenica ešte nebola zožatá. Vezmi si čokoľvek chceš, ale ušetri môj život. – Vlastním háremy nadprirodzenej krásy; tvoja voľba je mojim darom pre teba. Pozri sa, – mám len jedno dieťa a milujem ho nadovšetko, pretože je mojou jedinou radosťou v tomto živote. Ponúkam najvyššiu obeť – vezmi jeho, ale ušetri mňa!“

Smrť zamumlala: „Ty nie si bohatý, ale žalostne chudobný.“ Nato vzala ruku toho pozemského otroka, odňala jeho skutočnosť a dala anjelom ťažkú úlohu nápravy.

A Smrť sa pomaly prechádzala medzi obydliami chudobných, až kým nepodišla k najbiednejšiemu z nich. Vstúpila dnu a priblížila sa k lôžku, na ktorom spal mladík plný síl. Dotkla sa jeho očí; chlapec, keď ju uvidel stáť pri ňom, vyskočil a hlasom plným lásky a nádeje povedal: „Tu som, moja krásna Smrť. Prijmi moju dušu, pretože ty si nádej mojich snov. Buď ich uskutočnením! Objím ma, ó milovaná! Si milosrdná; neopúšťaj ma. Si poslom Boha, prines ma k Nemu. Si pravá ruka Pravdy a srdce Láskavosti, neopomeň ma.“

„Prosil som o teba mnohokrát, ale ty si neprichádzala; vyhľadával som ťa, ale ty si sa mi vyhýbala, volal som k tebe, ale ty si nepočula. Teraz ma však vypočuj, objím moju dušu, milovaná!“

Smrť položila svoje zjemnené ruky na chvejúce pery, sňala všetku skutočnosť a zahalila ju pod svoje krídla, aby ju bezpečne viedla. A navracajúc sa na oblohu, obzrela sa späť a zašepkala svoju výstrahu:

„Iba tí sa vracajú do Večnosti,

ktorí na zemi hľadajú Večnosť.“

Two Wishes – Kahlil Gibran

Read Full Post »

Legenda o smelosti

S

edeli sme hore na pláni, takže pod nami bolo vidieť nekonečné lesy a rieku, čo sa kľukatila za obzor. Vtedy Učiteľ vstal a povedal:

„Načo zakladať Vatru na bezpečných brehoch riek a potokov. Riečni ľudia sa nenechajú dlho vyrušovať Ohňom a zahasia Ho.

Správa pre smelých: Túlal som sa po pustých, hlbokých lesoch a zapaľoval som Suché Stromy, aby Oheň videli čo najďalej…“

Read Full Post »

Oráčova pieseň

Otcovia ma poslali

preosiať cez sitko

ľudské skutky.

Hľa práca,

pot ducha žiari priestorom,

ako kvapky zázračnej vody

s kvetmi v nich.

Nádherný je kryštál,

keď v práci je dobro.

A nežné sú ruky Oráčov,

ktorí orú úrodnú zem.

Vezmem vás, milé deti

a vyrastieme v novej krajine.

Paláce, chrámy, námestia,

premenia sa z hôr na Mramor.

Ľúbim tento svet.

Read Full Post »

Zobuď sa, moje srdce, na tejto požehnanej púti,

popri brehu mora Veľkej  Ľudskosti Indie!

Stojac tu, roztváram ramená a pozdravujem

Božskosť v Človeku,

V rytme, všetko objímajúc, s radosťou nepútaný, spievam Jeho Slávu.

Vrchy mĺknu v hlbokej meditácii,

údolia potrúsené lesmi a potokmi,

večné zazri tu doširoka, ako posvätnú zem,

pri brehu mora Veľkej  Ľudskosti Indie!

 

Nikto nepovie, po koľký krát mávajúc na rozlúčku, nesmierne vlny ľudstva,

v neustávajúcich prúdoch, z neznáma,

prišli sem

splynúť vo Veľké More!

Tu Árijci, ne-Árijci, Drávidi,

Číňania,

Sakásovia, Húni, Patánci, Mogulovia

v jedno telo, znejúc, boli spojení.

 

Dvere sa dnes na Západe otvorili,

prinášajúc dary, hľaď, prichádzajú –

všetci dávajú a vezmú si, premiesia sa,

pridružia, nikto neodíde sklesnutý,

od brehu mora Veľkej  Ľudskosti Indie!

 

Poďte, Ó Árijci, poďte, ne-Árijci,

Hindovia a Moslimovia-

poďte dnes, Ó Angličania, poďte,

ó poďte, Kresťania!

Poďte, Ó Brahmani, očistiac vašu myseľ

spojte ruky so všetkými-

poďte, Ó Utláčaní, nech je bremeno

každej hany navždy rozptýlené.

Ponáhľajte sa a príďte ku korunovácii Matky,

priaznivá nádoba, už bude naplnená,

posvätnou vodou, posvätenou dotykom všetkých,

pri brehu mora Veľkej  Ľudskosti Indie!

 

Výňatok z Bharat Tirtha (The Indian Pilgrimage) – Indické putovanie – Rabindranath Tagore

Read Full Post »

S

 

lnko pozbieralo svoje plášte a náhlilo sa preč, ponechávajúc zelené záhrady nepatrnému svetlu mesiaca, keď stúpal  spoza horizontu. Sadol som si pod stromy a rozmýšľal o tom, ako sa ovzdušie neustále mení z jednej podoby v druhú a nazeral cez konáre na hviezdy, roztrúsené ako strieborné mince na tmavomodrom koberci. V diaľke som počul šumenie potokov v údolí.

Keď vtáky našli svoj úkryt v listnatých hniezdach a keď kvety zavreli svoje oči a zavládlo ticho, započul som v tráve tiché kroky.  Pootočil som sa a veľmi blízko pri mne som uvidel mladíka a dievčinu. Sadli si poniže, pod košatý strom. Videl som ich bez toho aby som bol spozorovaný.

Hneď, ako sa chlapec poobzeral vôkol, počul som ho prehovoriť:

„Sadni si ku mne, Milovaná a vypočuj ma. Smej sa, pretože tvoj úsmev je symbolom našej budúcnosti. Raduj sa, pretože dni sú kvôli tebe šťastné. Moja duša mi hovorí o neistote, ktorá zaplavila tvoje srdce. Pochybnosť v lásku je hriech, Milovaná! Čoskoro budeš pani všetkých týchto šírych pozemkov, týchto zemí, osvetlených strieborným mesiacom. Budeš dámou tohto paláca, paláca súperiaceho s palácmi kráľov. Moje vznešené kone ťa budú niesť cez parky a krásne koče ťa povezú na bále a zábavy. Smej sa, Milovaná, tak ako sa zlato smeje v mojich truhliciach. Vzhliadni na mňa, akoby si sa dívala na klenoty môjho otca. Počúvaj, milovaná, moje srdce nalieha, aby som ti vylial jeho tajomstvá. Pred nami je rok medových týždňov. Strávime rok a mnoho zlata na brehoch jazier Švajčiarska, v záhradách Talianska, v palácoch pri rieke Níl a pod vetvami cédrov Libanonu. Stretneš princezné a dámy a oni ti budú závidieť tvoje šperky a šaty. Toto všetko budeš mať odo mňa. Nie si azda spokojná? Ach! Aký sladký je tvoj úsmev. Je predzvesťou úsmevu môjho osudu.“

Po krátkej chvíli som ich videl pomaly kráčať a šliapať na kvety pod ich nohami tak, ako nohy bohatého muža drvia srdce biedneho človeka.

Keď odišli, premýšľal som o postavení blahobytu v láske. Uvažoval som, ako je bohatstvo zdrojom ľudských nešťastí a ako je láska prameňom radosti a svetla.

Zostal som zahĺbený v týchto myšlienkach, kým som nezbadal, ako pred mnou prešli dve postavy. Posadili sa na trávu – chlapec a dievča, prichádzajúci z polí, kde mali sedliaci svoje chatrče medzi svojou úrodou. Po dlhej chvíli dojemného ticha, počul som tieto slová. Boli zmiešané so zachrípnutým kašľom suchotín.

„Zadrž svoje slzy, Milovaná. Láska si želala otvoriť naše oči a urobiť nás svojimi služobníkmi, aby nám dala požehnanie  trpezlivosti a vytrvalosti. Zadrž slzy a poteš sa, pretože sme zviazaní spolu vo vyznaní lásky. To pre sladkú lásku vieme uniesť súženie chudoby, horkosť núdze, trápenia odlúčenosti. Nemám na výber, len bojovať každým dňom, až kým získam klenot, hodný vloženia do tvojich rúk, poklad, ktorý nám pomôže putovať cestami života. Láska je Boh, Milovaná. Prijíma naše povzdychy, a tieto slzy, akoby boli dymom kadidla; a ona nás iste odmení, ako si zaslúžime. Lúčim sa s tebou, Milovaná, pretože musím odísť ešte predtým, ako zapadne mesiac.“

Nato som začul tichý hlas a vrúcne vzlyky, hlas jemnej dievčiny, dávajúcej zbohom všetkej horúčosti lásky, ktorá bola v jej ramenách, vítajúcej trpkosť odlúčenia a sladkosť trpezlivosti: „Dovidenia, môj Milovaný.“

Rozišli sa. Sedel som pod konármi toho stromu a cítil som, ako v mojej bytosti tlačia ruky súcitu a tajomstiev tohto podivného života.

V tej hodine som sa pozrel na spiacu prírodu a dlhý čas som premýšľal. Našiel som niečo neohraničené a nekonečné, niečo, čo nemôže byť kúpené peniazmi. Našiel som to, čo nemôže byť zmazané slzami jesene, ani zničené žiaľom zimy. Je to niečo, čo nemožno nájsť pri jazerách Švajčiarska, ani v záhradách Talianska. Našiel som niečo, čo pretrváva, čo dáva život na jar, čo prináša ovocie v lete. Našiel som lásku.

 

A Tear and a Smile – Kahlil Gibran

Read Full Post »

Spev Orfeov

Národ môj,

Srdce nastúpi na svoju dráhu.

Národ môj,

toto spievam pre tvoj dotyk.

Neha ti sluší

a Krása v tom tichu

Zástavu ti nesie.

Read Full Post »

Older Posts »