Minulosť, Prítomnosť a Budúcnosť I.

Ríša vzala krutú skazu,

biele rúcha rozstrapkal čas,

na poliach hrala sa minulosti sláva

i tak však voňala tráva …

A vôňa predkov miešala sa s vetrom, prísľubom,

čo niesol sa so spiacou pannou – mladosťou,

keď vznášala sa krajinami,

spiaca i slobodná,

púťou storočí závojom ukrývajúc ozdobenú skrinku,

svoje posvätné ovocie národu,

keď dozrievalo obilie …

Klasy prenádherné,

držiace hrdo zlatú hlavu,

i pokorne sa ukláňajúc,

Kráľovnej Matke,

Vesne žiarivej v ľaliovom rúchu,

vstupujú do tiel,

aká krása … duša zhmotňuje telo,

na príklad Kráľovnej,

nádherní ľudia duchom dotýkajú sa Zeme.

Roztrúsení po krajine,

nik o nich nevie, Zem ich tuší,

vedia o sebe,

hlbokým nádychom nozdrami,

ich čírosť prijatia srdcom rozširujú

prirodzeným žiarením,

bleskom svetla a pierkom jemnej nehy,

žijúc okamžikom hlbokej ľudskej chvíle.

Krása sa vtelila,

ukončuje sa cyklus,

kvety Kráľovnej usadené sú v záhonoch,

v záhrade, čo Krajinou sa nazýva,

fyzickým čriepkom džbánu dávnej Zeme,

opakovať sa však nepatrí,

nová čaša hnetie sa piesňou Rána,

tri vlasy deda Vševeda,

Slncový Kôň,

Tri prúty spojili sa,

Tri Sudičky,

Tri Sily,

Jednotný človek, duša ľúbezného národa.

Nikdy nezažila Zem,

takýchto hrdinov, cválajúce šíky,

Sväté Pluky,

cnostní rytieri a múdre kňažné,

kto by povedal,

že srdce sa natoľko rozvinie,

že Bohovia poklonia sa svetu.

Slávna chvíľa mieša sa v srdci,

to neobyčajné prúdy lejú na Zem cnosť

a Kráľovná rozšírila svoj háv,

Múdrosťou chráni svoje deti.

A sestra Duchovnosť sa z chrámov

neohliadnuc sa dozadu,

presťahovala zo skrytých záhad

do kvetníc ľudských záhrad.

Krása

Medzi nadpozemskými krásami,
medzi kvetmi a stromami,
nedotýkajúc sa,
akoby nesúhlasiac s tak ľúbezným stvorením,
blízko pri oblakoch,
vykračuje si duša človeka.

Neodvažuje sa toho všetkého dotknúť,
nesúc v sebe plamienok nehy,
ako môže jasať,
bez svojho spolu-druha tela,
keby len ty Krása,
zniesla si sa do údolia medzi ľudí.

S dušou je všetko v poriadku,
vidí do diaľky,
v najzákladnejšom pravidle,
k čomu je rieka,
keď nemá svojich radostných plavcov.

Pokora

Dnes som objavil krásu človeka.

Študoval som ruku dieťaťa,

otváral som dvere na miestnom obchodíku,

prvá vkročila  malá dcérka,

bol to triumfálny vchod,

tisícky vojačikov v malej hlávke,

hľadali kúsok sladkého drievka,

pre vytrvalý pochod

k ďalšiemu zaujímavému bodu:

ku Kráľovstvu jagavých sponiek.

Dúha

Nad poliami, v diaľke,
položila ruka jesennej oblohy,
žiarivú dúhu.
Okná plné hlávok sa usmiali,
ich rýchly dych hmlil sklá
a rúčky znovu a znovu usilovne odhaľovali cestu,
v detskej živej túžbe,
uvidieť svoj krásny chodníček,
dúhu v diaľke na horizonte.

Telo Starčeka

Nad všetkými tôňami a vrchmi,

nad všetkým hybom sveta a jeho krásami,

nakláňa sa telo Starčeka.

A dole,

v chalúpke, večer, keď okno svieti,

mútia maslo starej vône,

v kľude a mieru plnej chvíli,

šepkajú o vráskavom dobrosrdečnom čase,

ľudia pletú košík,

pre zajtrajšie nové ráno.

Dnes ráno

Dnes ráno som sa prebudil,
a uvedomil som si, že patrím k Tebe.

Preto som uchopil struny gitary,
a stvoril som Hudbu.

Dnes ráno som opäť zaspal,
a zabudol som, že patrím k Tebe.

Dieťa Zeme

Žena a Muž,

blížia sa k sebe,

ranka a moc,

ako veľmi blízko sú k náhode,

avšak jasne cítiac,

svoje miesto,

v mystériu Lásky,

dohodli sa podeliť s Jedným,

okrúhlym,

bielym,

čistým stolom.

Chlieb je rozdelený,

dva krajce

spojené v jedno,

nad švitorením pevcov,

živí sa ním

ich čarovné dieťa,

myšlienka

o láskavej, hravej Zemi.