Moja pieseň

Táto moja pieseň,

sa ovinie vôkol teba,

svojou hudbou,

moje dieťa,

ako milujúce ramená lásky.

 

Táto moja pieseň,

sa dotkne tvojho čela,

ako bozk požehnania.

 

Keď si osamelá,

bude sedieť pri tvojom boku

a šepkať ti do uší,

keď budeš v zástupoch ľudí,

ohradí ťa tichou neúčasťou.

 

Moja pieseň bude ako dvojica krídel

ku tvojim snom,

a prenesie tvoje srdce,

na okraj nepoznaného.

 

Bude ako dôverná hviezda

pred tebou,

keď temná noc

bude ležať na tvojej ceste.

 

Moja pieseň bude spočívať

v zreničkách tvojich očí,

a preniesie tvoj zrak,

do srdca vecí.

 

A keď môj hlas stíchne v zániku,

moja pieseň prehovorí

v tvojom žijúcom srdci.

 

“My song” – Rabindranath Tagore

Ako sa točia svety

Už dávno sa mi točí hlava

z obyčajnej ľudskej práce.

Dnes ráno prišla pani, čo upratuje,

prehýbala sa pod svojou čistou prácou,

túžiac vykonať všetko najlepšie,

pociťoval som Jej službu.

A otvoril sa kvet

a na moment sa roztočili svety ….

Dnes sa ponorím do Krásy

Prehovoril meteorit padajúci na Zem:

Dnes sa ponorím do Krásy,

môj prekrásny Svet,

aby som nenechal More opustené.

Aby nezostali kvety osamote,

zatúlané bytosti v Prírode,

stratení ľudia na uliciach.

Už nie sú sami.

Dnes zažiari Oheň lásky.

Lebo som sa ponoril do ……

Zo všetkého najradšej

Zo všetkého najradšej

mám Teba moja Milá,

výlety do krajín,

teplé mlieko z hlineného pohára,

ľúbeznosť kvetov v okne,

voňavé šaty,

tajomstvá a záhyby tvojej krajiny.

Zem bude mlčať,

More vyplaví všetky túžby

a zostane len Jedna.

Milovaná a Ja.

Odkiaľ som

Som z jednoduchého ale krásneho sveta.

Odkrajujem z chleba,

až zostáva mäkká striedka.

Tvrdosť zvykne ťažiť srdce,

tak túžim po jadre vecí ….

A vôňa striedky sa šíri domovom.

Ľúbim nachádzanie stola, na ktorý sa rozložím,

a ponúknem svoj najlepší kúsok.

Chlieb je od vekov určený pre najbližších

a ten, kto daruje,

zabudol, komu odovzdal pred chvíľou.

Ak mám túžiť

Ak mám túžiť,

tak potom po splynutí

s Nehou.

Nepremýšľať ,

ale uvedomiť si Ju.

Kde sú všetky túžby sveta,

oproti šťastiu vnútorného naplnenia.

Škovránok mlčí pred svojimi mláďatami,

lebo len ten sa dozvie,

kto túži vyletieť.

 

Medzi letcami,

jedno vtáča je nádherné,

naplnenie za súcit,

pre krásu sveta

nevinne vymenilo,

a s týmto Darom,

milujúc celým srdcom všetko,

čo má krídla i nohy

láskou,

našlo na Zemi i Úplnosť.

 

Básnik

On je pojivom medzi týmto a nadchádzajúcim svetom.

Je čistý prameň, z ktorého môžu piť všetky smädné duše.

On je strom, napájaný Riekou Krásy, prinášajúci ovocie,

po ktorom túži hladné srdce;

Je slávikom, utešujúcim skľúčeného ducha svojimi krásnymi nápevmi;

Je bielym oblakom, zjavujúcim sa ponad horizont, vystupuje a rastie, až zaplní tvár oblohy.

Potom padá na kvety na Poli Života a otvára ich lupienky, aby mohli pojať svetlo. Je anjelom, zoslaným bohyňou, aby hlásal Božské evanjelium; Je trblietavá lampa, nepodmanená tmou a neuhasiteľná vetrom

Ištar Lásky ju naplnila olejom a rozsvietil ju Apolón Hudby. Je osamelá postava, odetá v Prostotu a Láskavosť;

Sedí v lone Prírody, aby načerpal Inšpiráciu, zostáva bdelý v tichu noci a čaká na zostúpenie ducha. Je rozsievač, ktorý seje semienka svojho srdca na pláňach Lásky a ľudskosť potom zbiera žatvu pre svoj pokrm.

Toto je básnik – ktorého ľudia ignorujú v tomto živote a ktorý je rozpoznaný, iba ak sa rozlúči s pozemským svetom a vráti sa do svojho domova na nebi.

Toto je básnik – ktorý nežiada od ľudstva nič, len úsmev.

Toto je básnik – ktorého duch stúpa a naplňuje oblohu krásnymi rozprávaniami;

A predsa si ľudia stále odopierajú jeho jas. Až dokedy ľudia zostanú spiaci?

Dokedy až budú pokračovať vo velebení tých, ktorí dosahujú veľkosť okamihmi výhody? Ako dlho budú ignorovať tých, ktorí im umožňujú vidieť krásu ich ducha, symbolu mieru a lásky?

Až dokedy budú ľudské bytosti uctievať mŕtvych a zabúdať na živých, ktorí strávia život obklopení biedou a ktorí stravujú seba ako horiace sviece, aby osvietili cestu pre nevedomých a viedli ich na chodník svetla?

Básnik, ty si život tohto života a ty si zvíťazil nad vekmi napriek ich drsnosti.

Básnik, ty budeš jedného dňa vládnuť srdciam a preto tvojmu kráľovstvu nebude konca.

Básnik, prezri si svoju korunu z tŕnia; nájdeš v nej ukrytý pučiaci veniec z vavrínu.

 

Chalil Gibran – A Poet ( zo zbierky “A Tear and a Smile”)

 

Minulosť, Prítomnosť a Budúcnosť I.

Ríša vzala krutú skazu,

biele rúcha rozstrapkal čas,

na poliach hrala sa minulosti sláva

i tak však voňala tráva …

A vôňa predkov miešala sa s vetrom, prísľubom,

čo niesol sa so spiacou pannou – mladosťou,

keď vznášala sa krajinami,

spiaca i slobodná,

púťou storočí závojom ukrývajúc ozdobenú skrinku,

svoje posvätné ovocie národu,

keď dozrievalo obilie …

Klasy prenádherné,

držiace hrdo zlatú hlavu,

i pokorne sa ukláňajúc,

Kráľovnej Matke,

Vesne žiarivej v ľaliovom rúchu,

vstupujú do tiel,

aká krása … duša zhmotňuje telo,

na príklad Kráľovnej,

nádherní ľudia duchom dotýkajú sa Zeme.

Roztrúsení po krajine,

nik o nich nevie, Zem ich tuší,

vedia o sebe,

hlbokým nádychom nozdrami,

ich čírosť prijatia srdcom rozširujú

prirodzeným žiarením,

bleskom svetla a pierkom jemnej nehy,

žijúc okamžikom hlbokej ľudskej chvíle.

Krása sa vtelila,

ukončuje sa cyklus,

kvety Kráľovnej usadené sú v záhonoch,

v záhrade, čo Krajinou sa nazýva,

fyzickým čriepkom džbánu dávnej Zeme,

opakovať sa však nepatrí,

nová čaša hnetie sa piesňou Rána,

tri vlasy deda Vševeda,

Slncový Kôň,

Tri prúty spojili sa,

Tri Sudičky,

Tri Sily,

Jednotný človek, duša ľúbezného národa.

Nikdy nezažila Zem,

takýchto hrdinov, cválajúce šíky,

Sväté Pluky,

cnostní rytieri a múdre kňažné,

kto by povedal,

že srdce sa natoľko rozvinie,

že Bohovia poklonia sa svetu.

Slávna chvíľa mieša sa v srdci,

to neobyčajné prúdy lejú na Zem cnosť

a Kráľovná rozšírila svoj háv,

Múdrosťou chráni svoje deti.

A sestra Duchovnosť sa z chrámov

neohliadnuc sa dozadu,

presťahovala zo skrytých záhad

do kvetníc ľudských záhrad.

Krása

Medzi nadpozemskými krásami,
medzi kvetmi a stromami,
nedotýkajúc sa,
akoby nesúhlasiac s tak ľúbezným stvorením,
blízko pri oblakoch,
vykračuje si duša človeka.

Neodvažuje sa toho všetkého dotknúť,
nesúc v sebe plamienok nehy,
ako môže jasať,
bez svojho spolu-druha tela,
keby len ty Krása,
zniesla si sa do údolia medzi ľudí.

S dušou je všetko v poriadku,
vidí do diaľky,
v najzákladnejšom pravidle,
k čomu je rieka,
keď nemá svojich radostných plavcov.

Pokora

Dnes som objavil krásu človeka.

Študoval som ruku dieťaťa,

otváral som dvere na miestnom obchodíku,

prvá vkročila  malá dcérka,

bol to triumfálny vchod,

tisícky vojačikov v malej hlávke,

hľadali kúsok sladkého drievka,

pre vytrvalý pochod

k ďalšiemu zaujímavému bodu:

ku Kráľovstvu jagavých sponiek.

Dúha

Nad poliami, v diaľke,
položila ruka jesennej oblohy,
žiarivú dúhu.
Okná plné hlávok sa usmiali,
ich rýchly dych hmlil sklá
a rúčky znovu a znovu usilovne odhaľovali cestu,
v detskej živej túžbe,
uvidieť svoj krásny chodníček,
dúhu v diaľke na horizonte.

Telo Starčeka

Nad všetkými tôňami a vrchmi,

nad všetkým hybom sveta a jeho krásami,

nakláňa sa telo Starčeka.

A dole,

v chalúpke, večer, keď okno svieti,

mútia maslo starej vône,

v kľude a mieru plnej chvíli,

šepkajú o vráskavom dobrosrdečnom čase,

ľudia pletú košík,

pre zajtrajšie nové ráno.

Dnes ráno

Dnes ráno som sa prebudil,
a uvedomil som si, že patrím k Tebe.

Preto som uchopil struny gitary,
a stvoril som Hudbu.

Dnes ráno som opäť zaspal,
a zabudol som, že patrím k Tebe.

Dieťa Zeme

Žena a Muž,

blížia sa k sebe,

ranka a moc,

ako veľmi blízko sú k náhode,

avšak jasne cítiac,

svoje miesto,

v mystériu Lásky,

dohodli sa podeliť s Jedným,

okrúhlym,

bielym,

čistým stolom.

Chlieb je rozdelený,

dva krajce

spojené v jedno,

nad švitorením pevcov,

živí sa ním

ich čarovné dieťa,

myšlienka

o láskavej, hravej Zemi.

Môj milý priateľ

Môj milý, múdry priateľ,

čo sedíš so mnou,

v mojom odpočívaní,

kráčaš vedľa mňa, popri potoku

mojej túžby,

ísť z dnešku, do zajtrajška,

a skúsenosti mi schvaľuješ, ako dobrý priateľ:

„Len choď, neboj sa“,

tri krát vravím,

áno, pôjdem,

hoci bolesť preniká telom,

učím sa zodvihnúť zo zeme,

sám, v omyle nájsť poučenie,

kamienok,

pre stavbu nežného obydlia.

 

Môj milý múdry priateľ,

tak ako zapadá slnko,

navrátim sa i ja,

ku predzvesti ešte väčšieho ticha,

cez tmu očakávajúc,

byť si istý svitaním,

byť nadšený tvojim svetlom,

chápať jemný rytmus,

ako poriadok vecí,

počuť spev ranných vtákov,

ako ja, jemné stvorenie,

ohlasujúce príchod,

neobyčajne krásneho rána.

 

Môj milý priateľ,

som šťastný,

keď mlčiac, napĺňam čašu tvojho ticha,

slovami, ktoré si ty sám nevyslovil,

počas myriád vekov,

navzájom sa napĺňajúc,

obmenami toho istého slova:

blízkosť,

neha,

spolu,

práve tu,

nachádzame krásu dvoch vesmírov,

nesmierneho a malého,

more a prameň,

sú spoločné vodou,

zhovárajú sa,

o láskavom Domove.